Spider's Web Of Lies 07.

Ookej, táto časť je hotová. Now what?? To už nikto netuší.

hope you enjoy♥

Rubine auto zastaví pred autoopravovňou, a ona vystúpi, hneď na čo sa ženie dovnútra, zatiaľ čo ja si dávam na čas. V tejto časti Londýna už bola veľakrát, dať si svoje auto do opravy, ja na druhej strane som tu po prvý raz.

Kým sa Ruby zhovára s niekým pri pulte za dverami, ja sa rozhliadam okolo. Všetky autá sú staré klasiky, takže to jej sem dokonale zapadá. Moje oko zachytí pohyb kúsok odo mňa, čierne nohavice roztrhané na kolenách vykúkajúce spod karosérie a kožené topánky, ktoré sú mi nesmierne povedomé. Och nie. Nie.

Než sa stihnem otočiť na odchod, zakopnem o železnú vec pri mojej nohe, a ona sa šúcha po betóne za sprievodu hlasného škrípania. Nohavice spod auta sú nasledované bielym tričkom, zašpineným od oleja, a potom mi pohľad zavadí o zelené oči. Chvíľu sa nehýbem, sledujem, ako sa zdvíha a so slabým úškrnom spraví krok ku mne.

A to je to najhoršie, čo som mohla urobiť. Prudko sa zvrtnem, s úmyslom predstierať, že som ho tam nikdy ani nevidela, ale dlhé prsty sa mi omotajú okolo zápästia, a znemožnia mi odchod. Stará neónová lampa nad nami nebezpečne zapraská, a ja zdvihnem hlavu, aby som sa uistila, že na mňa nespadne. Cítim na sebe jeho pohľad, a ten svoj preto tvrdohlavo upriem k zemi.

„Pusť ma.“ Jeho ruky sú stále okolo môjho zápästia, a všimnem si, že za sebou zanechávajú čierne stopy. Odvážim sa risknúť jedno malé nakuknutie na jeho tvár, ktorá je tiež zašpinená od oleja, ale to akoby mu ešte dodávalo na atraktívnosti. Díva sa na mňa s tým arogantne pobaveným výrazom, po líci sa mu tiahne šmuha a kučery má z čela zachytené šatkou.

„Ale potom by si mi ušla, Finny.“ A ja zabudnem, že som mu chcela ešte niečo odseknúť. Naprázdno otvorím ústa, a pohnem nohou s úmyslom vyšmyknúť sa mu. Niečo mi však zachrupčí pod teniskou, a obaja skloníme pohľad, aby sme si prezreli prelomený kus bieleho plastu. „To som potreboval,“ utrúsi potichu, potom ma znovu uväzní očami. „Teraz mi to musíš vynahradiť.“ Jeho hlas je stále tlmený, a slabá žiarovka rýchlo preblikne. Potom znovu, a o chvíľu úplne zhasne, jediné svetlo vychádza z ďalšej neónky na druhej strane obrovskej miestnosti, keďže vpravo je len jediné okno, a vonku už skoro tma. V tieni jeho oči žiaria, ako dva malé diamanty, a linku pier mu skrúti do ešte nebezpečnejšie vyzerajúceho úsmevu.

Keď usúdi, že sa mu nehodlám odpovedať, stisne mi zápästie ešte silnejšie a aj to druhé chytí do ruky.

„Myslela si na mňa?“ Skloní sa, aby mal hlavu na mojej úrovni, a ja opäť zacítim tú vôňu, čo vtedy večer. Hlavu mi zaplavia spomienky, ako ma pritláčal o stenu, a ja som bola absolútne vystrašená. Teraz mi srdce búši úplne rovnako, a hlasivky mi blokuje obrovská guča v hrdle.

„N–nie,“ vykokcem. Úžasné, Finn. Zvládaš to skvele.

„Neznieš príliš presvedčivo.“ Pustí mi jedno zápästie, a  dlhými prstami ohmatá predné vrecko na mojich džínsoch, z ktorého vzápätí vyloví môj telefón. Sledujem, ako doňho ťuká svoje číslo, a ukladá mi ho do kontaktov. Prečo som si tam nedala to heslo?

„Vážne si myslíš, že to niekedy budem potrebovať, Harold?“ Podarí sa mi nájsť stratený hlas, a zdvihnem pohľad práve keď mi mobil vráti späť na miesto. Ruka mu však zostane na mojom boku, a ja urobím tentoraz úspešný krok dozadu, na čo zaborí nechty do džínsoviny.

„Ja to viem,“ prehlási sebavedomo, a môj tupý pohľad mu určite ešte zvýši to parádne nafúknuté ego. „A volám sa Harry,“ opraví ma s prižmúrenými očami, to svetlo v nich na chvíľu vyhasne.

Od odpovede ma našťastie zachráni Rubin hlas, ktorá na mňa zakričí od vchodových dverí. „Finn, ideme!“

Jeho stisk však nepovolí, zrazu mám jeho pery na uchu, a po celom chrbte zimomriavky. „Keby si čokoľvek potrebovala, zavolaj mi. Bude ťa to pokúšať, ver mi.“ Slová z jedovatého jazyka sú vláčne, zarývajú sa do mňa ako malé dýky, a potom je preč.

Ja sa dezorientovane ocitám pri Ruby, ktorá má zdvihnuté obočie. „To bolo čo?“ pýta sa, zatiaľ čo kráčame k môjmu autu.

„Nič,“ hlesnem zúfalo, a nastúpim dovnútra.

„Práve si s ním mala chvíľku a ty povieš, že nič?“ Naznačí v úvodzovkách, a ja roztrasenými prstami naštartujem motor.

„To bol ten Harold,“ objasním.

„A čo ten...“ prstami mi zalúska pred očami, ako sa snaží rozpamätať, „...Zayn?“ spýta sa nakoniec.

Och. Och. Myknem plecom a z úst mi uniká roztrasený výdych. „Neviem.“