Spider's Web of Lies 05.

To je ešte len piata časť?:O Zdalo sa mi to viac, ale pravdepodobne pre to, že píšem dlhšie časti:) Nevadí, že ich budem pridávať každý ten tretí/štvrtý deň?:) 

enjooy♥

Modlitby neboli vyslyšané. So silným pocitom, že mám zápal pľúc sedím zakrútená v deke v tmavom byte, bez zapnutej televízie, jediný zvuk vychádza z rádia v rohu. Nechce sa mi ani vstať, aby som si v kuchyni uvarila polievku, či vzala aspirín. Ale zaspať nemôžem. Preto keď sa ozve zvonček, ledva sa vyhrabem z gauča a zabalená v deke sa došuchcem k dverám.

Olivia tu nebola už vyše pol roka, Liam... ani raz za celý čas, a tak premýšľam, či to je Ade s Ruby, alebo mama.

Keď však otvorím, ten pohľad ma prekvapí. Stojí tam Zayn, so širokým úsmevom na tvári, ktorý mu vzápätí pohasne. Po večeri sme si vymenili pár esemesiek, a jeden telefonát, ale nečakala som, že sa objaví pri mojich dverách. Vrhnem naňho ospravedlňujúci pohľad, smrknem a myknem plecom.

„Prepáč, vyzerám strašne,“ je prvá veta, čo mi vybehne z úst. Zakryjem si tvár rukami, a pomedzi prsty nakuknem naňho. Neisto prešľapuje z nohy na nohu, a tvári sa viac–menej skľúčene.

„Nevyzeráš strašne,“ namietne potichu, „len... myslel som, alebo teda skôr dúfal, že už ti je lepšie. Chcel som ťa niekam vziať.“

„V tomto stave asi ťažko,“ zachrapčím, a podarí sa mi vykúzliť na tvári napodobeninu úsmevu. Obaja nervózne postávame vo dverách, zatiaľ čo sledujem ako on mračí tvár od sústredenia. Normálne vidím, ako mu pracujú kolieska v hlave, a to zaváhanie využijem na to, aby som si ho prezrela. Na ruke mu visí sako, a spod modro šedého svetru mu vykúka golier čisto bielej košele. Cítim sa pri ňom divne, len v rozťahaných teplákoch a obyčajnom tričku.

„A čo keby ťa pozvem ku mne? Uvarím ti večeru, a postarám sa o teba?“ Navrhne napokon, s pohľadom plným nádeje. Zaváham.

„Ale čo? To už sme sa dostali tak ďaleko, pán Malik?“ poviem hravo, možno som síce chorá, ale štipka starej Finn vo mne ešte stále zostáva.

„Tak som to...“ nestihne dokončiť, lebo ho preruším dýchavičným smiechom.

„Ja viem. Idem sa prezliecť, hádam ma to nezabije.“ V hlave mi síce pulzuje, a bolí ma celé telo, ale nedokážem jednoducho povedať nie takému pohľadu. Navlečiem sa do džínsov, tielka a bieleho teplého svetra navrch, v kuchyni do seba hodím aspirín, potom si pri dverách rozpustím vlasy z copu a okolo krku si omotám šál. So slabým úsmevom postrčím Zayna, ktorý sa opiera o rám, aby som mohla zatvoriť. „Ale naozaj vyzerám hrozne,“ povzdychnem si pri zamykaní, a potom ucítim, ako nám Zayn prepletá prsty.
„Vyzeráš úžasne,“ uistí ma a druhou rukou mi odhrnie vlasy z tváre. Cítim, ako sa mi do líc hrnie krv, preto skloním hlavu a potiahnem ho k výťahu.

Zayn má luxusne vyzerajúce Audi, ktorého model ma absolútne nezaujíma, viem iba, že interiér vonia príjemne, ako jazmín a santalové drievko. Cesta k nemu domov je tichá, z reproduktorov hrá album Jamesa Blunta, a Zayn sa mi natiahne po ruku. Jeho teplá dlaň ostro kontrastuje s mojou ľadovou, a vysiela príjemné teplo do môjho tela. Aspirín pomaly začína zaberať, a moja bolesť hlavy ustupuje, no stále však musím v ruke zvierať balík vreckoviek.

Býva v apartmánovom komplexe, nie príliš ďaleko odo mňa, a stále v samotnom centre Londýna. Byt má priestranný, úplný opak toho môjho, s moderným zariadením, a v obývačke sa dokonca nachádza elektrický krb.

„Posaď sa, ak chceš, alebo poď so mnou. Si hladná?“ spýta sa, a ešte stále pevne zviera moju ruku. Neisto prikývnem a on ma potiahne k nemu. „Neboj sa, bývam sám,“ povie mi upokojujúco, a perami sa mi jemne dotkne čela. Potom zmizne vo dverách do kuchyne, ja ho nasledujem, a opriem sa o jeden z pultov. Sledujem, ako skúsene otvára skrinky, a vyberá z nich prísady, a potom sa otáča ku mne. „Máš rada cestoviny?“ opýta sa so zdvihnutým obočím, a kývne ku sporáku, vedľa ktorého je položený žltý balíček.

„Vieš ich uvariť?“ odpovedám mu s rovnakým výrazom, a on sa iba zaškerí, a pustí sa do varenia. V cudzích priestoroch sa vždy cítim nesvoja, a v tomto veľkom obzvlášť, ale precíznosť, s akou Zayn všetko pripravuje ma istým spôsobom upokojí. Sveter si už vyzliekol, a rukávy košele má vyhrnuté po lakte, sledujem jeho predlaktia, popretkávané žilami. Podvedome zablúdim k obrazu z predchádzajúceho dňa, k svalnatým rukám zvierajúcim motorku, a vzápätí potrasiem hlavou. Nie.

„Čo si ako ticho?“ Otočí sa ku mne, keď už má očividne všetko pripravené, a iba čaká na bublajúce cestoviny v hrnci. Pokrčím plecami, a vyčarím slabý úsmev, nepoviem nič. Vidím, ako si prehrabne prstami tmavé vlasy, čo mu už aj tak odstávajú do všetkých smerov a spraví neistý krok mojím smerom. „Ja nehryziem.“ Vrhne na mňa pohľad spod mihalníc, a pohýbe obočím, čo ma rozosmeje.

„To je škoda, už som si myslela, že budeš upír, čo má úchylku pre mladé dievčatá šíriace vírusy,“ poznamenám pobavene, čo nejako prelomí napätie medzi nami, a Zayn sa razom ocitne pri mne.

„Chcela by si upíra?“ zavrčí, zdvihne si moje predlaktie k perám a vyhrnie mi sveter. Odhalí žiarivé zuby, no namiesto hryzenia mi iba jemne pobozká zápästie, a potom ma postrčí smerom k jedálni. „Tak to si budeš musieť počkať na niekoho iného. Posaď sa.“ V jeho slovách je stále náznak úsmevu, a to núti aj moje kútiky ťahať sa nahor.

Džentlmensky mi odsúva stoličku z dubového dreva, ktorá pri pohybe po nablýskanej dlažbe nevydáva ani najmenší zvuk protestu. Neviem, či toto miesto na mňa pôsobí príjemne, predsa len nové veci vo mne vždy vzbudzujú neisté pocity.

V pomykove sedím za stolom, nad tými cestovinami, ktoré mi pripravil ten záhadný chalan s očami, na ktoré treba zbrojný pas a myslím na to, ako to asi zjem a ako neokrôchane budem pritom znova vyzerať.

„Hej.“ Keď k nemu neisto zdvíham hlavu a pohľad presúvam z taniera na jeho tvár, zisťujem, že ma pozoruje, úškrn na perách je zvodný asi vo väčšej miere, akú by unieslo moje už aj tak dosť rozbúchané srdce. Myslím, že sa pýrim.

„Spravil by si pre mňa niečo?“ Beriem do ruky vidličku a dúfam, že to čo poviem nebude trápne.

„Počúvam?“ Nakloní hlavu na bok, a ja sa snažím neskĺznuť pohľadom po krivke krku a hrude, kde rozopnuté prvé dva gombíky na košeli odhaľujú pokožku.

„Nemôžem jesť, keď sa na mňa niekto takto pozerá,“ vyletí zo mňa.

Zasmeje sa, pričom nechápavo krúti hlavou a nakláňa sa dopredu, zatiaľ čo si ruky zakladá pod bradu.

„Ak mi sľúbiš, že mi neskôr lepšie definuješ slovo takto, rád ťa tu nechám v pokoji sa najesť,“ žmurkne. Opäť sa mi do líc nahrnie farba a myslím, že moje ticho berie ako súhlas. Odchádza a ja hlasno kýcham, zdá sa mi, že niečo schytali aj cestoviny. Dobre, že toto nevidel.

P.S.: Thanks, čučka:*