Spider's Web of Lies 03.

Ani som neodpísala na tie povzbudivé komentáre, ďakujem ženy, za odmenu je tu časť o trochu skôr:) Asi sa vám nebude páčiť ako tá predtým, ale enjoy♥ 

Z poskakovania po izbe ma vytrhne prenikavé zvonenie. Presne si viem predstaviť moju mamu, ktorá stojí pri vchode a vytrvalo drží nalakovaný necht na zvončeku. S povzdychom si zavesím slúchatká okolo krku a stlačím odomkýnacie tlačidlo na bytovom telefóne. Keď je pri dverách, oznámi mi to ráznym zaklopaním

na drevo a ja jej otvorím so slabým úsmevom.

„Ruším ťa?“ spýta sa so zdvihnutým obočím, keď očami prebehne môj vzhľad. Vlasy chvatne zopnuté na vrchu hlavy ružovým štipcom, asi o dve čísla menšie tielko a flanelové pyžamové nohavice. Nos červený, oči akoby som tri dni nespala a rozhorúčené líca.

„Nie, iba som upratovala,“ oznámim jej, či skôr zachrapčím a odstúpim, aby mohla vojsť dnu. Vidím, ako nesúhlasne zovrie pery v znechutení nad mojím bytom, alebo možno nad mojím zdravotným stavom, ale nekomentuje to. Malý priestor, čo nazývam apartmánom musela už dávno akceptovať. Ale teraz navyše vidí celú posteľ zahádzanú šatami, a pod knihami poukladanými na zemi sa jej manévruje ťažko. Prevrátim oči. „Čo ťa sem privádza?“ Viem, že ku mne prichádza iba v najnutnejších prípadoch, a vždy s nejakou správou. Preto opatrne sledujem ako sa usádza na okraj jednej zo stoličiek pri kuchynskom stole, zatiaľ čo ja zaujmem miesto oproti nej a zdvihnem si kolená k brade.

„Máš dohodnutú večeru s jedným mladým džentlmenom.“ Tak, prejdime k priamo veci. Myslím, že som ju prepočula.

„Čo?“ spýtam sa, zložím nohy dolu a nakloním sa bližšie k nej.

„Prosím, Finley,“ opraví ma, „a počula si dobre. Bol na Oliviiných zásnubách, a je to syn mojej dlhodobej priateľky. Vraj si sa mu páčila, preto sme sa obe rozhodli, že jedna večera neuškodí.“

„Prepáč, ale to ste rozhodli vy, nie ja.“ Zatnem zuby, a v duchu sa pýtam, kedy sa moja mama konečne poučí. Toto je štvrtýkrát, čo takéto niečo spravila, a vždy sa mi podarilo odmietnuť. Prednášky o tom, ako nie som schopná sama si nájsť priateľa, počúvam celý rok. „A nevidíš, že na tom nie som najlepšie?“

„O mesiac máš dvadsať. Olivia s Jakeom boli spolu už dva roky v tvojom veku. Aspoň tento raz tomu daj šancu. A do večera ti bude lepšie.“ To je príkaz, smola choroba, nemáš šancu. „Navyše,“ zdvihne prst na zdôraznenie jej slov, „ak pôjdeš, niečo ti sľúbim.“

„Počúvam,“ vydýchnem potichu, z krabice vyšklbnem ďalšiu vreckovku a opriem si chrbát o stoličku.

A to je príbeh o tom, ako som sa ocitla v jednej z vychytených reštaurácií, oblečená v drahých šatách, len aby som spravila dojem na „mladého džentlmena“. V mojej kondícii je to to posledné miesto, kde by som chcela byť. V duchu sa vraciam k rozhovoru s mamou, zatiaľ čo sa obzerám okolo seba a snažím sa nepokukovať po hodinkách príliš okato.

Povedala mi, že ak toto zvládnem, nechá ma robiť si tú svoju kariéru (pri tom slove pokrčila nosom), a navyše mi zaplatí za tanečné konzervatórium, čo predtým odmietala. Keď som sa ako problémové dieťa po skončení strednej školy vychytila z domu v nádeji splniť si sny, všetka jej podpora opadla ako listy zo stromu na jeseň, preto ma toto prekvapilo. Ohradila som sa, že vyžiť dokážem aj sama, na čo ona ukázala na malý jednoizbový apartmán, kde sa mi ledva zmestila posteľ aj s gaučom a kuchyňou, a ja som neochotne prikývla. Už žiadne vstávanie o piatej ráno, len aby som sa dostala na šichtu v Starbuckse.

Z myšlienok ma vytrháva odkašľanie a ja sa rýchlo postavím, pri čom skoro zhodím stoličku, no niekto ju zachytí tesne pred tým, než spadne na zem.

„Ospravedlňujem sa,“ potichu adresujem chalanovi, ktorý stojí predo mnou. Matne si naňho pamätám, bol to ten, čo sa na mňa vtedy díval. Má na sebe sako s vyhrnutými rukávmi, bielu košeľu a tmavé nohavice. Pokožku o niečo tmavšiu, a tvár, čo sa zdá ako vyrezaná umelcom, pokrytú strniskom. Tmavé vlasy, a žiarivé oči olemované hustými mihalnicami sa na mňa usmievajú, rovnako ako plné pery. Rozhodne sa dá považovať za niekoho, čo sa v tejto dobe označuje ako „dych vyrážajúci“.

„Ja sa ospravedlňujem za meškanie. Som Zayn,“ natiahne ku mne ruku s dlhými prstami a ja ju opatrne chytím.
„Finn,“ predstavím sa, a snažím sa vyzerať čo najmenej neohrabane, keď si sadám späť na stoličku, ktorú mi vzápätí zasunie.

Nervózne si hryziem peru, a modlím sa, aby to nebolo trápne. Rande dohodené vašou mamou, na ktorom sedíte len kvôli tomu, že vám niekto zaplatí výšku. Rozhodne nie na mojom zozname.

Ukázalo sa, že Zayn je veľmi spoločenský človek, ktorému sa podarilo udržať konverzáciu aj s mojimi jedno–dvojslovnými odpoveďami. Navyše som za celý večer dokázala vypozorovať, ako si oblíže peru pred tým, než prehovorí, alebo ako sa mu mihalnice obtierajú o líca pri každom žmurknutí, aj tie malé vrásky okolo očí, keď sa usmieval. A podarilo sa mi neprevrátiť ani jeden pohár, alebo náhodou nevraziť okoloidúcemu čašníkovi, či oprskať Zayna pri mojich záchvatoch kýchania. Považujem to za celkom úspešný večer.

A keď ma navyše odviezol domov, odprevadil k dverám a dal mi pusu na líce, môžem povedať, že takto som sa nečervenala už poriadne dlho. Ak ma ten chlapec bude chcieť ešte vidieť po tom, čo som polovicu večere strávila smrkaním, asi mu zagratulujem. A možno, možno nabudúce, keď uvidím moju mamu, tak jej poďakujem.

A na vzhľad poviete čo? chytila ma jesenná nálada (aké prekvapivé), a toto je výsledok:)