Sunflowers.

Časť sa mi písať nechce, ale vyskúšala som niečo také... nové. Hope you like it:)

„Počkaj... kde si vlastne bola? A s kým? A znovu ideš?“

Pokrútila hlavou. To môžem vedieť iba ja a ty musíš zistiť. A bol na začiatku toho kruhu. Horúčava sálala z každého kútu. Na najvyššom poschodí paneláku, s oknami obrátenými na juh sa cítil omráčený, udusený. Teplo vsakovalo pod kožu, lepilo tričko na chrbát, tepláky k stehnám. V rohu bola o chvíľu kôpka oblečenia.

Ona nikde.

Boli mladí. Boli teenageri. A zamilovaní. Ale nebola to skutočná láska. Ako by mohla? A je smutné myslieť na to. Preto to nechali tak.

Ale môže chalan a dievča skutočne zostať len priateľmi?

Tretia sprcha. Nedotknutý telefón bez zmeškaných hovorov. V uteráku okolo pása stál uprostred kuchyne a mokrú hlavu neúspešne strkal do chladničky. Laminátová podlaha zavržďala. Na chrbte mal ešte stále kvapky vody. Jemné ruky mu ich rozotreli po pokožke. Prudko sa obrátil a hlavu si treskol o roh dverí na chladničke. „Ty môj nešikovný,“ smiala sa a potom ho objímala. Nevadilo jej, že je zamočená. Vraj sa môžu usušiť spolu.

Chytil ju za ruku a vzal ju von. Do mesta, k fontáne, na zmrzlinu. Ruky mali spotené, no nepustili sa. Držali sa ako o život, a delili sa o horúčavu ich blízkych tiel. Akoby tá okolo nich nebola dostatočná. Na čelách vyrážali kvapky potu, stekali po spánkoch, za golier trička.

Sadli si do tieňa kaviarne. „Chodieval som sem každú sobotu. Tam oproti je kvetinárstvo, vidíš? A vždy sem prišli, starý pár. Muž vošiel do obchodu, žena čakala vonku. A potom sa objavil so slnečnicou. Ona sa smiala, potešene si ju vzala a obaja vyzerali neskutočne šťastne. Chápeš? Po toľkých rokoch. Keby vidíš, ako sa na seba dívajú,“ vzdychol.

„Ty si divný,“ poznamenala s úškrnom. Mykol plecom a ponoril lyžičku do roztápajúcej sa zmrzliny. Palcom zotrel kvapky, čo vyrazili na pohári a na perách mu stále pohrával jemný úsmev. Keď pozeral dolu, mihalnice sa mu otierali o líca a vlasy mu padali do čela. Odhŕňala mu ich. Každú jednu kučeru povinne zdvihla a založila späť na miesto. Úsmev sa mu rozšíril.

Boli na pláži. Na prstoch sa im hompáľali topánky. Jemu na pravej ruke a jej na ľavej. Tou druhou sa znovu držali. Chodidlá sa zabárali do piesku, občas zaškrabli o stratenú mušľu. Všade sa ozýval iba špľachot vĺn o pobrežie, prerušovaný morskými vtákmi a ruch z ulice. Čajky svojím škrekom dávali najavo hlad a túžbu po koristi, čím bližšie boli k prístavu. S tým sa takisto približovala aj známa vôňa smažených rýb. Slnko už bolo skoro za horizontom, načahovalo však ešte posledné lúče, ktoré putovali po jej odhalených nohách.

„Ľúbiš ho?“ Zastala. Otázka ju prekvapila. Zdvihla obočie, a kútiky úst sa lišiacky natočili hore. Chodí za sestrou. Nemá nikoho.

Noc starla. A oni starli s ňou. Poď bližšie.

Väčšie peklo už v byte bez klímy a jediného fungujúceho ventilátoru nemohlo nastať. Napriek tomu ich rozpálené telá vytvárali nový zdroj horúčavy. Nechaj blúdiť moje ruky.

Nechala. A ony blúdili. Vyhŕňali tričko, spôsobovali zimomriavky. Aj pery. Malé bozky na sánku. Nižšie. Výstrih trička stiahnutý pod prsia, cez rameno. Nežne. Jazyk ochutnal odhalenú kožu. Bola slaná a sladká zároveň. A s láskou. Zuby sa predrali na povrch. Zanechali za sebou značky, ktoré ťažko zamaskovať. Tričko už viac nebolo potrebné. Pery našli svoj cieľ; tie druhé, mäkšie, jemnejšie.

Je náš čas. Aby to fungovalo. Na druhý pokus.

„Keď budeme starí, budeš mi kupovať slnečnice.“