Life Goes On 29.

Upadla som do spisovateľskej krízy! Pre toto nečítam iné poviedky, potom vždy všetko porovnávam a analyzujem a potom mám chuť zaliezť niekam do diery, zbitá talentom iných ľudí, čo píšu o One Direction. Hlavne tie anglické poviedky. Pf. 

Ale vážne táto fanfiction  je úplne najdokonalejšia na svete, je aj prekladaná tu, ale ja osobne radšej čítam originál:) 

Našťastie, nedokáže ma to odradiť od písania, skôr ešte viac núti, aby som sa zlepšovala:) (ale aj tak mám depresívnu krízu:D)

enjooy♥

89 stupňov, 15 minút a 50,8 sekúnd. To je súčasná pozícia Polárky, severnej hviezdy. Keby ste sa na ňu pozerali z inej planéty, je to len jedna hviezda z mnohých. Ale na Zemi je nezvyčajne dôležitá. Je zafixovaná na mieste, skoro ako kotva, čo drží lode v prístave. Nezáleží, kde na severnej pologuli sa nachádzate, ak sa obrátite k Polárke, obrátite sa na sever. Viete, kde ste.

Ale v živote to také ľahké nie je, existujú aj iné spôsoby ako sa stratiť. V rozhodnutiach, ktoré urobíme, udalostiach, ktoré presahujú naše chápanie, dokonca aj v našich vlastných myšlienkach. V takýchto časoch čo môže byť naša kotva, naša severná hviezda, ktorá by nás nasmerovala? Čo ak sú to iní ľudia?  Životy, ktoré sa dotýkajú našich vo veľkých či malých významoch, pretože na rozdiel od Polárky, svetlo, ktoré prinášajú, nikdy nevybledne.

Ja som ten chodník, čo som si vyznačila stratila po telefonáte z nemocnice. Potom sa mi podarilo vybudovať ďalší, z malých radostí života, z ľudí, ktorí ma obklopovali. A teraz sa zrútil znovu. Rútil sa z Mliečnej cesty dolu, padal na zem ako asteroid, vzbĺkol plameňom a k nohám mi dopadli len malé kúsky.

Akoby som dostala facku. Prebrala som sa z toho sna, v ktorom som bola posledné dni. Niall sa vystrašene mykol dozadu. Naprázdno som otvárala ústa, no nevyšli z nich žiadne slová. Nevedela som, čo mu chcem povedať. Nevedela som, čo chcem navrávať sebe. Ale vedela som, že keby ma tam v tej chvíli pobozká, už by nebolo cesty späť.

Nevyvliekla som si ruku z tej Niallovej, no on ma pustil a o krok ustúpil. Zízala som naňho ako na prízrak. Svojim jediným slovom som nás prekvapila rovnako, ale mne už kolieska v hlave pracovali.

„Ne–nemôžem,“ hrudník mi zvieralo, preto tie slová zo mňa vychádzali ťažko, nedobrovoľne.

„Prepáč, nechcel som...“ ospravedlňoval sa rýchlo, očividne aj on stratil slová. Zoskočila som z múriku a pritisla si ruky na rozhorúčené líca. Frustrovane som sa zatočila dookola, potom pozrela na rozpačitého Nialla, ktorý si rukami prehrabával vlasy.

 „Ana, spravil som niečo zlé? Je mi to ľúto naozaj.“

„Ja... bože,“ vzdychla som. „Neber si to osobne,“ bola prvá normálna veta, čo zo mňa vyšla. „Po–pozri, ja viem aké to medzi nami bolo... a neviem, čo som si vtedy myslela, ale a–až teraz mi to došlo... nemôžem.“ Hlas sa mi neskutočne triasol a pocítila som v očiach slzy. Žalúdok mi skrúcalo v nepríjemnom pocite, keď som sa snažila vyjadriť svoje popletené myšlienky. „Nie je to tvoja chyba.“

Stále sme sa nedotýkali. Ani som si to neuvedomovala, ale pomaly som od Nialla ustupovala. „Ježiš, ježiš, ježiš,“ mrmlala som si potichu.

Niall ku mne vystrel ruky. „Louisiana, prepáč, všetko som pokazil.“
Zavrtela som hlavou. „Nepokazil. To ja. Ne–ne...“ nedokázala som dopovedať. Z celej situácie som bola tak zmätená. Poznáte ten pocit, keď si narazíte hlavu o stenu a vám tam potom navrie obrovská hrča, preto si poviete, že si nabudúce dáte pozor. A teraz k tomu prirátajte pocit vyrazeného dychu. Tomu sa hovorí náhle spamätanie alá Louisiana Higgins, ktorej nikto svojou sprostosťou ani nemôže konkurovať.

„Pokazila som to keď som sa na teba prvýkrát pozrela. Toto... nikdy nemohlo dopadnúť dobre. Chápeš?“
Nechápavo sa na mňa zamračil. „Moja choroba. Nemám šancu do života. Už mi nič nezostalo, nemôžem sa na niekoho naviazať, pripustiť si ho k telu. Ako teba... neviem, či už nie je neskoro...“

Niall prerušil môj monológ prudkým nádychom. „Ana, si úplne poriadku a šťastná. Ja viem, že to pre teba nie je ľahké, ale kým sa nič nestalo, môžeš byť pokojná, nie?“
„Vieš prečo som súhlasila ísť s vami na tour?“ povedala som potichu, a Niall musel pristúpiť o krok bližšie, aby ma vôbec počul. „Myslela som, že to je moja posledná príležitosť vidieť svet. Zažiť nové veci, a pritom nemyslieť na to, ako dlho ešte vôbec mám šancu užívať si. A–a teraz, prepáč mi, že som ťa naviedla niekam, kde som ani nechcela,“ slzy sa mi vyliali spod viečok a stekali mi dolu po lícach. Ani som sa nenamáhala ich utierať.

„Nie, ty mne prepáč, nemal som na teba tlačiť. Ana, neplač, prosím.“ Teraz už stál pri mne a položil mi trasúce ruky na krk. Palcami mi zotrel slzy a mne sa podarilo vykúzliť malý úsmev. „Ak... stále chceš pokračovať v plnení tvojich snov, ver mi, že ja ti rozhodne budem pomáhať. A nebudem ťa do ničoho nútiť, všetko je medzi nami v poriadku,“ uistil ma.

Pomaly som prikývla, no potom sa zapotácala. Zakrútila sa mi hlava, a prudko som zovrela Niallove predlaktia, aby som nespadla dozadu. Jeho oči sa vystrašene rozšírili.

„Si v pohode?“ vyhŕkol.

„Hej... len celý deň na nohách moje telo nezvláda,“ šepla som a privrela oči. Niall mi už po druhýkrát podrazil kolená a vyhodil si ma do náručia.

„Zaobchádzanie ako s princeznou,“ povedal mi do ucha a ja som si vyčerpane zložila hlavu na jeho plece. Bola som rada, že je so mnou. Stále som nevedela, čo chcem. Ale nemala som srdce dovoliť Niallovi niečo, čo by som neskôr ľutovala. Všetko je medzi nami v poriadku.

Prečo som tým slovám neverila?

Najhorší okamih môjho života bol, keď som chcela uložiť nový trailer a nešlo mi to:D ale nakoniec sa podarilo, tak teda nech sa páči, tentokrát je to na Life Goes On :))