Will
S.O.S. Znela moja prvá
SMS–ka, ktorú som naťukala v tú istú sekundu, ako som ju poslala.
Spíš? Znela tá druhá, pretože sa mi nechcelo čakať
na odpoveď.
Letím za tebou. Bola
v ten večer posledná správa, s čistého odhodlania porušovať pravidlá.
Ľudia sa od nepamäti riadia heslami, ktoré používajú ako
obhajobu, keď spravia niečo, za čo sa hanbia. Čo nemali. Nikto nie je dokonalý.
Zúfalé myšlienky si vyžadujú zúfalé činy. Pravidlá sú na to aby sa porušovali.
V skutočnosti som nebola výnimkou. A on mi chýbal tak veľmi, ako keď
malému školákovi zdochne obľúbená oranžová rybička v akvárku, ibaže oveľa,
oveľa viac.
Preto si nemyslím, že som rozmýšľala keď som si na hlavu
naťahovala krikľavo modrú vlnenú čapicu, ktorá bola kde-tu zatrhnutá
a trošku ožmolkovaná. Asi som sa tvárila, že nijakú Claru, ktorá ma neskôr
zabije a nijakého Daniela, ktorého by som inak o chvíľu zabila ja,
nepoznám. Ani keď som si narýchlo zapletala vrkoč z mrkvovo oranžových
vlasov a klikala na ikonu zabookovať letenku , ani vtedy som si
nepripustila následky, o ktorých som s určitosťou vedela. Proste som
len nahádzala to málo vecí, ktoré som potrebovala do tašky, rozlúčila sa
s akváriom tróniacim na stole a utekala. Pred sebou samou. Pred mojou
manažérkou. Pred depresiou, ktorá sa na mňa pomaly valila.
Pár sekúnd pred tým, ako som si v lietadle prestavila
telefón na režim lietadlo mi prišla odpoveď: Radšej sa nič nepýtam. Si blázon. S úškrnom som odpísala, že
má pravdu. Stačí ak ma vyzdvihne.
...
Keď o mňa prvýkrát zavadil očami, nemohol uveriť že som
to naozaj ja. Mračil sa, pričom sa mu na čele sformovalo pár vrások. Nedočkavo
som zrýchlila, ceriac na neho všetky zuby. Áno, bola som strapatá,
z vrkoča mi trčali oranžové pramienky, čapicu som mala na krivo
a líca červené po tom, ako som sa zobudila, ale ten úsmev bol môj. Aj
rozžiarené oči.
„Chýbal si mi.“ Hodila som sa mu okolo krku stískajúc ho
celou mojou obdivuhodnou mravčou silou, postavená na špičkách, aby som
dočiahla. Vyhodil si ma do náručia a ja som mu vlepila pusu na roztomilú
jamku v jeho líci.
Na tvári nemal ani náznak nejakého úsmevu a ja som
preto našpúlila pery a odstúpila od neho. „Čo si to spravila?“ vydýchol.
„Ako čo myslíš? Lebo som toho spravila dosť veľa. Kričala na
Claru, potom ona na mňa, potom tam bol Daniel a tuším som plakala.
A potom si mi chýbal, preto som ušla sem. A nevedia o tom ani
rodičia, ani nikto, takže mám prúser. Obrovský,“ vyratúvala som na prstoch,
a on sa stále viac a viac mračil.
„Vlasy,“ zamrmlal napokon a medzi prsty vzal koniec
môjho zapleteného vrkoča, čo bol prehodený cez plece.
„Maskovanie, chápeš. Som tvoja nová priateľka... hm,
Hermína.“ Nadšenie zo mňa neopadávalo, napriek jeho kyslému výrazu. Bola som
príliš hyperaktívna, hoci bola asi jedna v noci
a v očakávaní pučila na Harryho oči. Tvár mu konečne preťal úsmev
a teraz ma pritiahol tesne k nemu.
Sklonil sa na moju trpasličiu úroveň a zastal tesne
pred mojimi perami. „Hermína je otrasné meno. A na tú oranžovú si možno
zvyknem,“ zamrmlal, a nestihla som odpovedať, keď pery pritisol na moje.
Postavila som sa na špičky a ruky si zaborila do tých tmavých kučier,
o ktorých som celý mesiac snívala.
„Splníš mi jedno želanie?“ Spýtala som sa, keď sme sa
odtrhli, prepletajúc si s ním prsty. Druhou rukou som zvierala tašku, čo
som predtým zhodila na zem a on ma pomaly začal viesť z letiska.
„Čokoľvek si budeš priať.“ Pritiahol si ma k boku
a cez tenký sveter ma pošteklil pod rebrami.
„Som strašne hladná.“
„Ďalšia zastávka McDonald’s,“ žmurkol na mňa.
Všetko na mňa pôsobilo tak nereálne a pritom... správne.
Harrymu som na hlavu natiahla kapucňu, po pripomenutí, že by sme mali byť asi
viacej maskovanejší. Záležalo mi na tom, hoci doma som konala absolútne
impulzívne. A za všetko viním Stylesa. Telefón sa mi znovu rozvibroval
v taške, tak som ho tentoraz úplne vypla a sústredila sa na Harryho
vedľa mňa.
Taxíkom sme sa odviezli do centra a potom šli pešo.
Držali sme sa ako o život, občas zastavili, aby si venovali takú tú
správnu francúzsku pusu. Chladný nočný
vzduch mi prenikal pod kožu, ale mala som svoj osobný radiátor. Nechcela som
vidieť nočný Paríž, Eiffelovku, alebo hocijakú inú turistickú atrakciu, stačilo
mi žlté vysvietené M a tácka plná jedla.
Akurát že inteligentný Harry nemal potuchy, kde sme. Po pár
neúspešných pokusoch pýtať sa nejakých Francúzov, kde sa nachádza McDonald‘s,
sme to vzdali. Naše potulky po nočnom Paríži skončili v ďalšom taxíku,
a tento nás už dopravil priamo pred vysnívaný cieľ.
Harryho som odpravila do nazadnejšieho kúta a potom
pred ním pristála so širokým úsmevom a našou večerou.
„Chýbala si mi,“ vzdychol Harry už asi po tretíkrát,
a sledoval, ako sa napchávam svojím hamburgerom. Ak odo mňa neušiel, keď
mi z úst trčal kúsok šalátu a bradu aj prsty som mala celé od
majonézy, mala by som mu zatlieskať.
Potom som sa tak úžasne kultivovane poutierala a vypadli
sme. Mohli byť asi tak tri v noci, a život v Paríži bol
rozbehnutý. Turisti sa ešte stále túlali po vonku, a domáci brázdili
všetky zašité uličky, kde stvárali zločiny, na ktoré im nikto nepríde. Nebolo
to tam až také prívetivé.
Tašku som zavesila krížom cez hrudník a potom vyskočila Harrymu na
chrbát. „Nechcem sa tam vrátiť,“ spievala som si so smiechom, hlava
v oblakoch.
Harry si sadol na trávu a potiahol ma za členok. „Somár,“ vytkla
som mu na oko urazene, no potom som aj tak vyprskla, až som ho opľula na
nose. „Prepáč mi to.“ Utrela som mu malé
kvapky slín mojou fialovou šatkou a oprela sa mu o plece. Ruky oblapil okolo
mňa, a celé moje telo si pritiahol bližšie do lona. „Mala by som ti niečo
povedať...“ vzdychla som si nakoniec. Áno, dobrá nálada je prchavá. Asi ako
dúha.
Asdfghjkl!!! ♥
OdpovedaťOdstrániťSpojenie vás dvoch je viac ako nadprirodzené. Takmer nemožné, si myslím.
Ale čím viac toho napíšete spolu, tým horšie to pre mňa v podstate je, lebo potom sa mi o to ťažšie vracia do reality.
Ach. :33
Konečne, konečne sme sa dočkali aj časti z pohľadu Will, o ktorej som úprimne aj zabudla, že je súčasťou tejto poviedky. :DDD Hanba mi.
Ale som rada, že ste mi to pripomenuli. :3
A už teraz nenávidím Will za to, čo sa chystá povedať. A ak sa mieniš vrátiť k pohľadu Lujizijany, dozviem sa to asi tak o 20 častí. :DDD Dobre, to asi nie, ale chápeš. :D
Je to úžasné, najviac ma dostalo to s tým McDonaldom a pamiatkami. ♥
A zmrzlina bude! A ospravedlňovať sa tiež budem stále! Ha!
*UžNetušímČoMámPovedaťHádamLenŽeSaTešímNieNetešímKlamemAbySomBolaoriginálnaNaĎalšiuČasť* *Aďka* xx
Po takom výstižnom komentári nado mnou som totálne neschopná niečo napísať :DD Moja drahá Will je späť? Tentoraz v mrkvovom podaní, ale aj tak je dokonalá :) Pochváľ Maruš, je veľmi šikovná a úžasne ti s touto časťou pomohla :3
OdpovedaťOdstrániťHarolda by som tam najradšej zjedla, keď si spomeniem na mekáč, škvŕka mi v žalúdku :D
Juuj ja strácam slová, musíš ma ospravedlniť :D
BrilLiam, PhenomeNiall, AmaZayn,FabuLuis,ExtraordinHarry :DD
Stačí to takto? :) ♥♥
Prečo aj ja nemám kamarátov, ktorí mi plnia moje želania? Síce McDonald :S :/
OdpovedaťOdstrániťAle konečne Will, síce som si neprečítala z koho pohľadu je časť, takže som zo začiatku bola trochu zmätená :D Ale supr
Harlow
Konita, hodila si mi tam zlú estetickú úpravu! :D Až mi oko podskočilo! :D kde sú tie krivé písmenka? a tie bodky? takto je to odveci!!! :D :D :D
OdpovedaťOdstrániťáááá :3 konečne aj z ich pohladu :33 jujky _33 nie že by mi tamto vadilo :33 ale chápeš :)) dokonalé to je :) užasné :) perfektne :))) rýchlo dalšiu:)
OdpovedaťOdstrániťHuh, Will...ona tu už dlho nebola. Skoro som na ňu zabudla, prepáč :) No ale, popisy sú ako vždy DO-KO-NA-LÉ...mňa už ani neprekvapuje dokonalosť tvojho písania :) Trochu to bolo chaotické, nevedela som sa zorientovať ale to bolo asi tým, že včera u nás doma boli robotníci takže som ani nestihla okomentovať, preto až dnes :) No ale, veď ma poznáš. *SLOW and DRAMATIC HIGH FIVE* :D Luv ya xxxx
OdpovedaťOdstrániť