Cynthia
Neznášam metrá. Práve
na mňa zíza nejaký chlapík, z ktorého nechutne razí whiskey a vyzerá,
že sa mi chce vyvracať do kapucne.
Odoslala som ďalšiu esemesku, už som ani nepočítala, koľká
to bola. Spala som asi hodinu a ráno som ledva vstala z postele, ale
priznajme si, stálo to za to. Keby mi Liam nenapíše, pravdepodobne by som teraz
ani nemala do akej práce cestovať, alebo by som sa prinajmenšom bála ukázať sa
Mary na oči.
A potom sme si písali. Neskôr volali, a keď sa mi
podarilo dopísať to interview s Liamovou pomocou, presunuli sme sa
k iným témam. A čas ubiehal. Rovnako ako v kaviarni, dokázali
sme sa zabaviť len slovami.
Keď som sa konečne ocitla na mojej zastávke, vyšla som von s
davom, a vydýchla som si až na preplnenej ulici.
Život v rušnom Los Angeles, meste anjelov, nebol
zložitý. Stačilo vedieť svoje medze, ktorým štvrtiam sa vyhýbať,
a v ktorých sa zase nachádzajú veci nutné pre život. Hoci po dvoch
rokoch som sa celkom zorientovala, stále som s úsmevom spomínala na svoje
začiatky.
Stratené dievča vo veľkom meste, hľadajúce prácu
a snažiace sa neporušiť všeobecné pravidlá. Vždy som sama seba zúfalo
presviedčala, že ma v redakcii zamestnali kvôli mojim výsledkom
a schopnostiam, a nie kvôli menu.
Našťastie budova bola len dva bloky od metra, takže som sa
tam dostala podstatne rýchlo. V rukách som zvierala tvrdé dosky
s mojim interview, až mi zbeleli hánky a pod bledou pokožkou sa
vynímali vystúpené žily. Bolo to pre mňa dosť dôležité, a dúfala som, že
som to nepokazila.
...
Budova sa pomaly vyprázdňovala, za oknom bola už skoro úplná
tma. Aj ja som si začala baliť veci a chystať sa na odchod. Rýchlo som
skontrolovala rozhádzaný stôl; upracem ho niekedy inokedy.
S pohľadom upretým na gombíky som mala v pláne
prejsť cez otvorené dvere z mojej kancelárie, keď som narazila do nejakej
postavy, čo spôsobilo, že som sa zatackala.
„Dávaj pozor,“ so smiechom ma upozornil známy hlas,
a keby ma nechytí za plecia, strepem sa na zem.
Zdvihla som pohľad a stretla som sa s párom
veľkých, hnedých očí. „L-Liam... čo tu robíš?“ vykoktala som, keď som mala
istotu, že už pevne stojím na nohách.
„Pomyslel som si, že ťa ušetrím od cesty metrom a odveziem
ťa domov,“ zaškeril sa, no ešte stále nezdvihol ruky z mojich pliec.
„To si nemusel.“
„Ale ja som chcel.“ Prešmykla som sa popri ňom a začala
kráčať dolu chodbou. Dobehol ma a uprel na mňa oči s obrovským úsmevom
na tvári. „Čo je?“ zamračila som sa naňho.
„Nič, len mám dobrú náladu.“
„Myslela som, že ťa vytočil manažér?“ Na konci som to
vyslovila skôr ako otázku, keď som si spomenula na ďalšiu z esemesiek.
„Už to prešlo.“
„Aha.“
„A ty zase vyzeráš, že ten celodenný optimizmus strácaš?“
„Aha.“
„A ty zase vyzeráš, že ten celodenný optimizmus strácaš?“
„Nie, som len strašne unavená.“ Ako na dôkaz som naširoko
zívla. „Zaujímalo by ma prečo...“
Liam sa zatváril akože on nič a štuchol mi do pleca. „Hej,
keby ti nepomôžem, prídeš o prácu. Ozaj, ako to vlastne dopadlo?“
„Dúfaj, že dobre, inak to bude tvoja vina.“
„No dovoľ, tak za dobrotu na žobrotu, však?“
„No dovoľ, tak za dobrotu na žobrotu, však?“
Na to som mu nič nepovedala a tento krát ho do pleca
štuchla ja.
„Ono to prší?“ spýtala som sa s pohľadom upretým na oblohu,
a pocítila som, ako mi na tvár dopadajú jemné kvapky. Liam si odfrkol a vydal
sa cestou, ktorou som predpokladala, že je jeho auto.
„Čo?“ Vyrovnala som sa jeho tempu, ale ani za svetla
výkladov som mu nevidela do tváre, pretože si natiahol kapucňu. „Jasné
maskovanie, chápem,“ zašomrala som.
So sklonenými hlavami sme potichu prešli k podzemnej garáži
a Liam prehovoril až keď naštartoval auto a vycúval z parkovacieho
miesta.
„Prepáč, ja len že...“ nedokončil a pohľad upieral pred
seba.
„To je v poriadku, viem, že nemáš žiadne súkromie. Vážne
som mohla ísť metrom.“
„Nie,“ vyhŕkol prirýchlo. „Rád som po teba prišiel.“
Môj prvý komentár na tejto stránke. Prosím ťa, prosím, prosím. Neprestávaj uverejňovať čo píšeš. Je to skvelé a nehovorím tým len o tejto jednej story. :)
OdpovedaťOdstrániťúžasné :) zlatí sú :) strašne sa mi to páči, krásne píšeš, je to dokonalé :D
OdpovedaťOdstrániťSúhlasím s komentárom nado mnou! Je to krásne, krásne♥ Mám dobrú náladu, som nabitá optimizmom, takže čakaj len ďalšie narcisovské slová :D Veľmi sa mi páči zámer tejto poviedky a Liam je k nej ako vyšitý! :)) Kde to Hazza, pff :DD A Katie určite tento blog neruš! (minulú časť som nemohla komentovať, keďže som ju čítala v aute a na mojom šrotíku mobile sa blbo píše) Tvoj fanclub by to neprežil :D :*
OdpovedaťOdstrániťdufam ze tym ze to tu rusis si nas chcela len trosku postrasit a nemyslis to vazne? ved co budem citat? ja tymito pribehmi doslova zijem :D
OdpovedaťOdstrániťWoow , super. Totálne sa mi nechce komentovať , ale pre teba <3 DOKONALOSŤ A TALENT . :) prosím ďalšiu časť :)
OdpovedaťOdstrániťOu :)))) Dokonale to je!!!:) krása :) a predstav si že aj môjmu hafovi sa to veelmi páči. :) a vieš ako to viem?:D lebo zakaždým mu to čítam..:) a on sa teší..:) a skáče a steka :) takže máš ďalšieho fanúšika :) len neprestávaj písať :) a nemysli si že som blázon :D ale je to pravda ;) šup ďalšiu dokonalú časť si prosíme ;)
OdpovedaťOdstrániťňúúú :)
OdpovedaťOdstrániť