Let Me Love You 04.

Toto je len moja dobrá vôľa, že vám to sem dávam... už ani pomaly neviem pre koho to píšem... asi sa to neoplatí pre tie tri-štyri baby čo pravidelne komentujú. Tento blog mám už dosť dlho a vážne začínam uvažovať, že ho zruším. Písať ma baví, ale aký to máš zmysel, dávať to sem? To si kľudne môžem písať len tak, sama pre seba.
Neviem, počkám ešte do Vianoc a potom uvidím... 

S povzdychom som si pošúchala unavené oči, ktoré ma neskutočne pálili a pýtali si odpočinok. Nemohla som si dovoliť spať. Od deviatej som sedela za počítačom, snažiac sa dopísať to interview, ktoré som mala na druhý deň odovzdať Mary dokončené, bez najmenšej chybičky. Ale ako som mohla?

Väčšinu času som strávila snívaním s otvorenými očami, zízajúc do steny a premýšľajúc nad dnešným dňom. Mala som pripravené všetko, lenže na našom stretnutí sme sa akosi nedržali konceptu mojich otázok, a namiesto toho rozprávali len tak. O všetkom. On počúval, potom zase rozprával a myšlienky som mala dopletené úplne inými smermi. Celkovo som si zaznačila dve vety, a linajkový papier teraz väčšinou pokrývali nezmyselné čiarky a kvetinky, akési vyjadrenie tých mojich popletených myšlienok. A jedna z tých viet bola, že už dva roky chodí s nejakou tanečníčkou.

Mohla som si vymýšľať, alebo jednoducho povedať, že ten rozhovor nemám. A potom by moja vysnívaná kariéra letela rovnako rýchlo, ako prišla.

Prehrabla som si vlasy a skontrolovala čas dolu na obrazovke. Sedela som nad tým už päť hodín. Neuveriteľné. Najradšej by som sa na to vykašľala a išla spať no nemohla som. A nemala som ani poňatia, čo urobím.

Zo zúfalstva som vzala do ruky telefón, no potom sa zháčila. Sú dve hodiny v noci. Určite už spí, a pochybujem, že by mal teraz náladu na odpovedanie mojich otázok, keď so mnou už strávil pekných pár hodín len kvôli tomu.

Hlupaňa... to máš za to, že sa necháš rozptýliť šarmom nejakého speváčika...

Liam

„Och... ako sa volá?“ spýtala sa potichu, po tom, čo som jej povedal, že som zadaný. V tej chvíli som mal strašnú chuť prezradiť sa a vytresnúť, že to nie je pravda, ale zahryzol som si do jazyka. Odpil som si z čaju a bez toho, aby som zdvihol pohľad od šálky som vydýchol: „Danielle.“

Nastalo ticho. „A... koľko ste už spolu?“

„Budú to dva roky.“ Znovu ten pocit. Payne, všetko pokazíš, nadával som si v duchu...

Neznášal som to. Z duše som nenávidel tú bezmocnosť, že som sa nemohol posunúť ďalej. Cynthia sa mi vážne zapáčila. A napriek tomu som jej to nemohol povedať, pretože sa spýtala tú otázku, ktorej som sa čo najviac snažil vyhýbať.

Tá ľahkosť, s ktorou som sa s ňou rozprával takmer o všetkom bolo to, čo som dlho hľadal. Alebo to, že sme sa videli po druhýkrát a bolo to, akoby sa poznáme celý život. Užíval som si chvíle s ňou, pretože mohli byť prvé aj posledné, čo sme spolu strávili.

Natiahol som sa po mobil, čo ležal na nočnom stolíku a čo najrýchlejšie som vyťukal esemesku, než som si to stihol rozmyslieť.

Ahoj Tia, ja viem, je dosť neskoro ale... spíš?

Roztrasene som vydýchol, mobil si hodil do vrecka pyžamových nohavíc a potme prešiel do kuchynky. Z obývačky sa ozývalo tlmené Zaynovo chrápanie. Zase mi vtrhol do apartmánu s ospravedlňujúcim úsmevom a vedel som, že ide o výhovorku, ktorú tak rád používal. „Vieš, že neznášam, keď s nimi musím po sexe zaspávať.“ Neveril som, že ide len o to, hlavným dôvodom bolo, že jednoducho nemal odvahu ráno sa postaviť pred tie dievčatá, ktoré si v noci doviedol do apartmánu a povedať im, nech odídu; s obľubou im nechával lístočky na vankúši alebo nočnom stolíku. A keďže moje dvere boli presne oproti tým jeho, najčastejšie vletel sem.

Oprel som sa o chladničku a zahľadel sa na hodiny. Myšlienky mi vírili v hlave a už som sa chystal nadávať si, aký som idiot, keď telefón zavibroval.

Nemôžem spať, ale Liam... ty si moja záchrana! :)

Čože? Nechápem ťa.

Ten rozhovor do časopisu. Tak nejako mám z nášho stretnutia zaznačené asi len dve vety a inak ani neviem, čo som sa ťa pýtala :D Tak pomôžeš mi s tým teraz? :)...