Let Me Love You 06.

 Táto časť je strašná, pretože som nepísala s chuťou a je to o ničom. Mala som to radšej napísať až zajtra, ale chcela som vás potešiť už dnes. Pokúsim sa písať aj zajtra, ale neviem...

Na víkend idem k Maruške, možno aj tam niečo načarbem, v najhoršom prípade časť v nedeľu/pondelok? Sou sorry :)

Liam po mňa prišiel každý deň celý týždeň. Neprekážalo mi to. Vždy keď zastavil pre mojím bytom, zostali sme sedieť v aute. A aj to stačilo na to, aby sme sa spoznali do detailov, a spriatelili sa. Liam bol... veľmi výnimočný. Chalana ako on som nepoznala za celý život, a ten ročný rozdiel medzi nami sme ani nepocítili.

Tento deň sa zdal nejaký iný. Liam mi odpovedal len krátko, zamyslený, akoby ho niečo trápilo. Studenou rukou som sa mu jemne dotkla chrbta dlane, čo mal položenú na riadiacej páke.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa ho. Zahľadel sa von oknom, neodpovedal. „Fajn. Asi by som mala ísť,“ otvorila som dvere a jednou nohou som už bola vonku, keď ma zastavila ruka na pleci.

„Zostaň. Prosím.“

S povzdychom som dvere znovu zatvorila a pozrela Liamovi do tváre. Bola plná obáv a... nervozity?

„Tia... nechcel som ti to hovoriť, ale...“ Z ničoho nič sa natiahol na zadné sedadlo a podal mi nejaký časopis.

Liam Payne bol znovu videný s neznámym dievčaťom. Žeby jeho nový objav? A čo Danielle, jeho terajšia priateľka? Určite ani nemá poňatia, že Payne sa stretáva aj s niekým iným...

Písmená mi nadskakovali pred očami, tak som to len zbežne preletela a venovala jeden rýchly pohľad na fotku z auta. Nemala som ani poňatia, kedy vznikla.

Prudko som mu ho vrátila naspäť a dych sa mi zrýchlil. Hruď mi zovrel neznámy pocit.

„Tia, prepáč mi to...“
„Nie je čo.“

„Ale je. Teraz budú tieto fotky kolovať všade, a aj ty stratíš svoje súkromie. Urobil som strašnú hlúposť.“ Tvár si zúfalo oprel o volant. Ja som k nemu natiahla ruku, no vzápätí ju aj stiahla.

„Veď to je v poriadku, Liam.“
„Nie! Nie je! Novinári sú strašný, urobíš jeden chybný krok a vrhnú sa na teba ako supy! O toto som fakt nestál! Nikdy som si ťa nemal takto pripustiť!“ Všetko si to vravel takmer akoby sám pre seba, no posledná veta ma naozaj zabolela.

„Takže ľutuješ, že sme sa stretli,“ poznamenala som ľadovo.

„Ty nechápeš...“

„Máš pravdu, nechápem. A ani nechcem. Asi by sme sa už nemali stretávať, keď ťa to tak obťažuje.“

Rýchlo som vystúpila von a takmer behom sa ponáhľala ku dverám. V očiach ma zaštípali slzy, ale rýchlo som ich odohnala. Nestarala som sa, či ide za mnou.

A tak, keď som mala pocit, že som konečne našla aspoň jednu spriaznenú dušu v tomto mizernom svete, všetko bolo preč. Neprišiel po mňa do práce. A bolelo ma to, akoby sme sa boli rozišli. Akoby sme boli dlhé roky spolu, a keď som ho teraz nemala pri sebe, bolo tu prázdno.

Čakala som na nejakú esemesku. Stále som kontrolovala telefón, a z práce som sa dychtivo ponáhľala. Ale nenapísal, ani sa neukázal. A ja som pomaly nabiehala do starej rutiny, akoby som ho ani nikdy nestretla.
Hoci sme spolu flirtovali, nikdy to nezašlo ďalej. On mal Danielle, a ja som bola len kamarátka, ktorú občas vozieval domov a občas trúsil poznámky o tom, ako dobre vyzerá. Jasné, priťahoval ma. Jeho charizma. Tie hnedé oči a dokonalý úsmev. Ale bolo to zakázané ovocie. Skúsila som si seba predstaviť v Daniellinej koži, keby sa môj priateľ stretával s inou. No bola som rada, že sme aspoň priatelia. Bolo to minimum, čo som si mohla želať.

Chýbal mi viac, než by mal a než som si bola ochotná priznať.

A keď už som myslela, že som tie dva týždne, čo sme sa poznali, zatlačila do toho najzadnejšieho kúta mojej mysle, objavil sa vo dverách...