Never Too Late 13.

Prvý deň v škole. Ako dopadol ten váš? Moji spolužiaci sa skoro vôbec nezmenili :)
Mohla by som vám sem napísať celý článok o mojich auzfhgbvdojsbv pocitoch, ale som taká zmätená, že neviem, čo skôr :D a ten devätnásťročný, čo som vám ho spomínala? :D pridal si ma do priateľov a napísal mi!!! 
Videla som Maruš zase! :D (dance, dance), bola som s ňou asi iba 5 minút, ale vidíte aká múza ma kopla? :D zbožňujem ju, aj keď je odo mňa o tri hlavy vyššia :D smiali sme sa na celú chodbu, pretože aj ona má nejaké csvfhbjnnmk pocity s chalanmi :D ďakujem slečna múza :-*
Prepáčte za kecy, ale ja som absolútne hotová a už neviem, čo robiť :D moja najlepšia kamarátka by sa mala tešiť na citové výlevy dnes večer :D

Život občas nie je jednoduchý. Unáša nás tak, ako unášajú morské vlny kamienky a piesok na dne. Občas sa necháme odniesť príliš ďaleko a nevieme sa vyznať v prúdoch, čo sú okolo nás. Ja som sa stratila. Dni sa mi zliali do jednej veľkej rozmazanej machule. Nikdy som si nemyslela, že sa mi môže niečo takéto prihodiť. A osud to chcel inak.

Ocitla som sa na rozhraní, ledva som udržiavala balans a hrozilo, že každú chvíľu spadnem. Na jednu stranu, alebo druhú. Ktorá by bola lepšia? Zabudnúť na minulosť a sústreďovať sa na to, čo máme pred sebou, alebo prepadnúť späť a nechať nech ma to všetko zavalí?

Jasné, že by lepšia možnosť bola prvá. Ale momentálne som bola naklonená k druhej až príliš, za mnou sa dvíhala obrovská hrozivá vlna plná bolesti a straty.

Harryho, ktorý sa mi snažil pomôcť som nevnímala, rodičov ignorovala. Napokon, cez tento čas nebývali doma skoro vôbec.

Všade som videla naše spoločné fotky, na ktorých som vyzerala ako mátoha. Písalo sa, že som sa psychicky zrútila. Čo aj bola pravda, ale nikto nevedel prečo. Prvé fotky boli z toho dňa, keď som dospela k podozreniu. Potom pred nemocnicou. Znovu vychádzame z nemocnice.

Clara predstierala ako sa dá, ale bolo na nej vidieť, že ju to unavuje. Moja kariéra sa už definitívne rútila do záhuby.

Ani som nedokázala myslieť na Vianoce, čo boli už za dverami. Rodičom namiesto darčeka oznámim, že som bola tehotná a šla na potrat? Určite by sa potešili.

Najskôr som mala pocit, že to nezvládnem. A keď som si privykla na pocit, že vo mne rastie život, vzali mi ho. Samozrejme, bolo to z časti moje rozhodnutie, no hormóny robia svoje. Aj v tomto prípade sa vo mne prebudil materinský inštinkt a vzalo ma to viac, ako som čakala. Vedela som, že to bolo to najlepšie, čo som mohla v tej chvíli urobiť, no nemohla som sa ubrániť pocitu, že som sa vzdala niečoho tak čistého a nedotknutého.

Kedysi dávno nás navštívila moja teta aj s jej bábätkom. Pamätám si, ako som ho držala v rukách a dotýkala sa drobných prštekov, jemnej pokožky, vlasov ako z páperia. Vtedy som si hovorila, že aj ja raz budem mať také. Mohla som mať také.

Už by som sa nestarala, čo by si o mne pomysleli iní. Keď som ho stratila, svoju predstavu o drobnom človiečiku s Harryho očami a vláskami, niečo sa vo mne zlomilo.

Ležiavala som na posteli, pozerala do steny a zabíjala sa vlastnými myšlienkami. Nedalo sa od toho uniknúť.

Tak ma pravidelne nachádzal Harry, ľahol si ku mne a zdieľali sme spoločné ticho. Od kedy ho Clara predstavila rodičom, zatiaľ čo ja som sa iba silene usmievala, zamilovali si ho. Bol milý, slušný, slávny, čo viac si mohli priať pre svoju dcéru? Keby len vedeli.

Všetci ma nútili vychádzať na verejnosť, a predvádzať sa ako atrakcie, aby nás ľudia milovali. Neznášala som tie chvíle.

Napísala som texty. To bolo jediné rozptýlenie. Potichu som spievala, čarbala na zdrapy papierov a vyčarovávalo mi to úsmev.

Harry si týmto prechádzal so mnou. Cítila som k nemu obrovskú vďačnosť, ale nevedela som, ako mu ju mám vyjadriť. No mala som aj akýsi iný pocit v žalúdku. Nevedela som ho definovať. Objavoval sa v jeho blízkosti, keď ma bozkával, či iba prosto držal za ruku.

Moje depresívnejšie myšlienky to však vždy odbili. Nemala som sa do neho zamilovať. Všetko to bola iba pretvárka, a vedela som, že to preňho nič neznamená.

Ten pocit sa znovu objavil večer, keď som pre zmenu sedela pri otvorenom okne a dýchala čerstvý vzduch. Mala som pocit, akoby na mňa moje štyri steny padali. Krútila sa mi hlava, a vtedy prišiel Harry, vzal ma okolo pásu a silno ma objal. Do nosa mi udrela jeho typická vôňa, trasľavo som ju dýchala a moje splašené srdce sa pomaly upokojovalo.

„Zajtra sú Vianoce,“ povedal potichu. Ja som nepovedala nič, iba si potichu hrýzla peru a v hlave si opakovala melódiu pesničky, čo ma práve napadla.

„Pozri... ja viem, že ti to opakujem znovu, ale prosím Will, prestaň sa trápiť. Pre mňa, pre tvojich rodičov, fanúšikov... nie, počúvaj ma,“ nadvihol mi bradu a donútil ma pozrieť mu do očí, keď som bola znovu stratená vo svojom svete. „Je to ťažké povedať a ešte ťažšie urobiť, ale musíš sa premôcť. Posuň sa ďalej, nemárni svoj čas... Život ide ďalej a ver či never, na svete sú horšie veci. Znie to hnusne, ale niekto ti to povedať musí. Nemôžem sa ďalej pozerať na to, ako sa trápiš, vzďaľuješ sa od všetkých. Prosím, vráť sa k tej starej Will. Poznal som ju síce len chvíľku, ale rozhodne sa mi páčila viacej ako táto... toto nič. Prázdna schránka. Will, prosím.“

Chcela som naňho nakričať, že nevie, čo je to za pocit, na jazyk sa mi drali všetky možné slová, ktorými som ho mohla počastovať, ale iba som sa rozplakala. Už znovu. Ale teraz z toho, pretože som vedela, že má pravdu. Ja som sa však nemohla len tak posunúť.

Harry ma jemne pobozkal cez slzy a zamieril ku dverám. Chcela som ho zastaviť a povedať mu, ako veľmi ho potrebujem, ale iba som stála a rozmazane naňho pozerala.

„Zajtra večer letím domov, do Holmes Chapel. Mala by si ísť so mnou, ale len ak chceš, do ničoho ťa nenútim. Napriek tomu dúfam, že pôjdeš, ozvi sa mi.“ Už mal ruku na kľučke, keď sa otočil posledný krát. „Mimochodom, pozri sa na stôl. Dúfal som, že ťa to poteší.“ Zatvoril za sebou a ja som sa rozplakala ešte zúfalejšie. Absolútne som nemala poňatia, čo urobiť. S poslednými zvyškami síl som prešla k stolu, kde bola nejaká guľatá nádoba s vodou. Až po chvíli mi došlo, že je to akvárium. Plávali v ňom dve malé zlaté rybičky. Vedľa neho ležal lístok. Rozmazaným pohľadom som ho ledva prečítala. -Pôvodne som ti chcel kúpiť len jednu, ale keď som vybral, predavačka povedala, že tieto dve nemôžu bez seba žiť. Zoznám sa s Harrym a Will. Šťastné a veselé. xoxo, Harry.-

Z úst sa mi vydral zúfalý vzlyk a ja som si ich prikryla rukou. Nemohla som odtrhnúť oči od rybičiek šťastne krúžiacich okolo seba. Harry a Will.

Neviem, kedy budem schopná zase písať, ale verím, že keď stretnem v škole múzu, zase ma niečo napadne :D Ešte sa musím ísť dať odfotiť na študijný preukaz, už sa teším, že budem opäť vyzerať ako idiot -.- :D tak držte palce, nech toto obdobie zmätenosti zvládnem :D :-**