Never Too Late 12.

Ja viem, že som vám to na dnes sľúbila, ale teraz večer som akosi nestíhala. Začítala som sa a potom sprcha, všetko prichystať, no čo vám poviem. Aspoň takáto kratšia, enjoy♥

Harry ma po ceste do auta pridržiaval, nemuseli sme sa našťastie prezliekať, pretože v momente, keby som opustila jeho bok by som sa asi zrútila. Vycítil, že so mnou niečo je. Ten papierik od moderátorky zahodil do najbližšieho koša, a potom ma na chvíľu zastavil. Položil mi ruky na plecia a uväznil ma v zajatí prísneho pohľadu.

„Čo sa deje?“ Normálne som cítila, ako sa mi podlamujú kolená.

„V aute,“ hlesla som potichu.

Bočným vchodom sme vyšli do chladného dňa. Triasla som sa, ale nevedela som, či od zimy alebo od paniky. Ešte raz som si to v hlave prepočítala. Nie je to možné.

Harry mi otvoril dvere a ja som sa vyškriabala do sedadla. Ruky som si zovrela medzi kolená a snažila sa potlačiť triašku. O chvíľu som na sebe opäť pocítila Harryho pohľad. Trasľavo som sa nadýchla a snažila sa prehovoriť, ale nemohla som. Dostala som zo seba iba priškrtené: „Meškám...“

„Kam?“ Ešte stále som odmietla zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na Harryho, ale počula som, ako strká kľúče do zapaľovania. Chytila som mu zápästie a odtiahla mu ruku.

„Nikam... ja... od kedy sme spolu no vieš...“ Prečo som taká hlúpa a proste mu to nepoviem?

Pozrela som na neho, nechápavo sa mračil. Akoby som videla, ako mu v hlave pracujú kolieska. Potriasla som hlavou a práve vtedy mu to došlo. Blik, cvak. „Oh...“

„Oh,“ zopakoval trošku hlasnejšie. „A ty si myslíš že...“

„Áno... teoreticky by som mohla byť tehotná.“ Hlas mi v polovici vety preskočil a cítila som v očiach slzy. Nemohla. Proste nemohla.

Harry vyzeral vyvalene. „Nemusí to byť pravda, stáva sa to...“ upokojovala som ho, „ale mám taký pocit...“

Priložila som si ruku na brucho. Skúsila som si predstaviť seba, ako držím v rukách malého človiečika s Harryho očami a kučerami. Desilo ma to. Som príliš mladá.

Na chvíľu nastalo ticho. „Čo teraz?“ spýtala som sa a to už mi slzy tiekli potokom.

Harry sa po mňa natiahol a potiahol si ma do lona. Objala som ho okolo krku a tvár si položila na jeho rameno. Potichu som vzlykala, zatiaľ čo ma upokojujúco hladil po chrbte.

„Počkáme... uvidíme potom. Bude to v poriadku,“ šepkal.

Ako by sme to vôbec zvládli? Dvaja neplnoletí s dieťaťom? To bolo proste nepredstaviteľné. Vždy som odsudzovala mladé dievčatá, čo sa nechali nabúchať a potom im na krku zostalo dieťa. A teraz som sa mala k nim pridať? Čo by som robila? Panebože, sama som ešte dieťa.

Nechcem prežiť ďalších neviemkoľko týždňov v napätí, a tehotenský test si kúpiť nejdem. Aj tak je možno príliš skoro. Ale mala by som ísť k doktorovi. A to znamená povedať to Clare.