Spider's Web Of Lies 17.

Ospravedlňujem sa za dlhšiu neprítomnosť, prechádzala som si akousi formou krízy stredného pisateľského veku.:D A hoci to stále ešte predýchavam, nech sa páči, ďalšia časť.♥

Keď vo filme ponúkne niekto hlavnej hrdinke jazdu na motorke, väčšinou to vyzerá, akoby si to náramne užívala, máva rukami a kričí od radosti. Stane sa z nej hotové stelesnenie eufórie, už iba z toho, že robí niečo rebelské. Keby nakrútili túto scénu so mnou, asi by sa to nedalo zaradiť do žiadneho konceptu, bez ohľadu na herecké obsadenie a kvalitnosť snímku. Môjho hrdinu na čiernej motorke s vejúcou koženou bundou namiesto červeného plášťa mám chuť v tejto chvíli zaškrtiť.

Krčím sa pred poryvmi vetra, a s prižmúrenými očami, keďže so zatvorenými mi bez pozerania dopredu príde zle, a otvorené slzia, kvôli tomu, že som si zabudla stiahnuť ten priezor. Ruky ma v momentálnom stave neposlúchajú, stále zostávajú pevne obkrútené okolo Harryho pásu a nereagujú na vyslané signály. Rada by som povedala, že je ohľaduplný, a ide rýchlosťou posoleného slimáka. To by sa však nemohol volať Harold (bez priezviska, pozn. zistiť), a džentlmenstské chovanie by nemohlo byť pod jeho úroveň. Takže sa do funkcie mozgu dostali asi iné časti tela, na džentlmena je dávno zabudnuté, a Harry si to valí po ulici so skrytým úmyslom spôsobiť mi celoživotnú traumu.

Keď konečne zastavíme, primrznuté svaly sa ešte stále nerozhýbali. Harry mi odtiahne ruky z pása, a potom sa postaví, zatiaľ čo motorka sa nebezpečne rozkýva, a ja sa z nej radšej rýchlo poberiem. Podlamujú sa mi kolená, a keď si z hlavy skladám helmu, skoro mi vypadne z rúk. Rýchlo si utriem zaslzené líca, a potom sa rozhliadnem okolo seba. Ešte stále nedokážem vydať ani hlásku, preto na Harryho iba pozriem spýtavým pohľadom a on mykne plecom.
„Mali sme dostať domov mňa, nie? No tak, poď.“ Priloží mi ruku na kríže, a jemne zatlačí, čím sa snaží ma rozhýbať, a ja sa pomaly pohnem ku schodom. „Normálne som ťa umlčal? Neverím. Bolo to až také zlé?“ V jeho hlase počuť pobavenie, a ja mám na jazyku nejakú ostrú poznámku, no práve vtedy sa ocitneme na predných schodoch. Noha mi minie prvý schod, podlomí sa mi členok, a než si to stihnem uvedomiť, padám na zem.

Opäť ďalší prípad, ktorý by sa asi vo filme neocitol. Hrdina zachráni dámu v núdzi zachytením okolo pása, potom nasleduje moment hĺbavého hľadenia do očí a šťastný koniec. Nevystriem ruky. Ťažkopádne sa zrútim na zem, a v momente prvotného šoku zostanem ležať na chodníku, s nohou pod sebou, a skrúteným lakťom, v ktorom cítim štipľavú bolesť. Chvíľu očakávam, že sa predo mnou objaví aspoň vystretá ruka, no rýchlo som vyvedená z omylu zvukom, ktorý sa dá považovať jedine za nejaké chrčanie.

Tak teda pre toho neznalca "vandyrekšn" - ↑Harry↑ ;))

Harry je prehnutý v páse v záchvate smiechu, a možno keby je tá situácia opačne ani ja sa tomu neubránim. No momentálne som ponížená a zahanbená, preto sa čo najdôstojnejšie, ako sa v tej sukni dá, zviecham zo zeme, zatiaľ čo sa snažím potlačiť slzy.

„Rada slúžim ako zdroj tvojho pobavenia,“ vytisnem zo seba napokon, hoci som si nie istá, či ma počuje. Som vôbec prekvapená, že môžem stáť, kvôli bolesti v členku, ktorá mi vystreľuje do celého tela. Vyzujem si obe topánky, a potom sa skúsim krivkajúc pohnúť preč, no zachytí ma Harry, ešte stále lapajúci po dychu. Jeho ruka mi silno stlačí lakeť, a v tej chvíli zo seba vydám priškrtený výkrik.

„Prepáč mi, ja len...“ nedokáže pokračovať, prerušený ďalším smiechom a ja využijem tú príležitosť odtiahnuť mu prsty od rany, a preskúmať zakrvavený lakeť.

Potom asi zbadá krv na svojej ruke, a so slabým chechotom sa aj on pustí do skúmania zranení. „Poď dnu, to treba... vyčistiť,“ vydýchne. Na chvíľu zvažujem svoje možnosti, či by som sa s tým členkom nejako dostala domov, no potom zvesím plecia a idem za ním do vnútra, aj keď vchodové dvere sú už skoro zabuchnuté.

Z bytu vychádza svetlo, a rozletia sa, práve keď dokrivkám k Harrymu opierajúcemu sa o zárubňu.

„Kámo, nejak skoro, nie?“ ozve sa hlas, patriaci chalanovi, na ktorého si matne spomínam. Potom upriami pohľad na môj stav, zvierajúc si lakeť, so sklonenou hlavou a doširoka roztvorenými očami, a bez slova odstúpi od vchodu. Harry sa vnorí do bytu, ani na mňa nepozrie, a ja chvíľu postávam, potom ho pomaly nasledujem.

Zahryznem si do pery, nevediac, čo robiť, keď ma Harryho hlas zavolá do kúpeľne, a ja bez predstavenia, či akéhokoľvek pozdravu poslúchnem. Na tvári má ešte stále náznak úsmevu, keď za nami zabuchne dvere a vytiahne lekárničku.

„V podobnej situácii sme už boli, nie?“ povie, a ja sa ticho sústredím na prenášanie váhy na ľavú nohu. Keď mi na ranu bezcitne nastrieka dezinfekčný prostriedok, do očí sa mi natlačia čerstvé slzy, a tieto sa mi už nedajú zadržať. Znaky zahanbenia zmiešaného s bolesťou sa mi skotúľajú po lícach.

„Bábätko má bobo?“ napodobní detským hlasom, s vytrčenou spodnou perou, a ja som ho nikdy viac neznášala, ako v tejto chvíli. Stojí až nepríjemne blízko, drsne mi vykrúca lakeť a lepí mi naň kus gázy. Bojím sa, že keby niečo odpoviem, vyzniem ešte viac pateticky, a Harry sa presúva na zozname najviac nenávidených ľudí. Vediem tesne o pár bodov.

„Čo tvoj členok?“ spýta sa, držiac mi prsty v oboch dlaniach, zatiaľ čo druhou rukou si zotieram neprestávajúce slzy. Hlas má už vážny, no obávam sa nahliadnuť do jeho tváre.

Opatrne sa usadím na okraj vane, zatiaľ čo on si kľakne predo mňa, a vystrie mi nohu. Jemne mi ohmatá členkovú oblasť, a keď pritlačí v jednom bode, mykne ma, a skoro sa zvalím dozadu.

„Nemala by si to mať vyvrtnuté ani zlomené, iba narazené. Nič čo by pár dní sedenia nespravilo,“ skonštatuje, a potom sa pozviecha zo zeme.

„Vezmi ma domov,“ šepnem.

A dlho som sa vás nepýtala, že ako sa máte, a čo porábate.:) Máte aj nejaké plány na prázdniny?:) Porozprávajte mi o vás, sweethearts.:)xoxoo