Nightingale.

Okej, tipovali dúfali ste, že blondína v predchádzajúcej časti je Harryho kuchárka, upratovačka alebo sestra, a ja vás musím sklamať. Je to jeho kolegyňa z autoopravovne, ktorá sa prišla porozprávať o výmene oleja do motorky-.- :D 
Just kidding; nová časť bude, hoci neviem kedy.:D Tento týždeň štyri písomky, aweh, zvládame, a asi celkom rušný víkend, tak sa potom ozvem.:) 
Teraz k jednodielovke, dávno tu už žiadna nebola, soou, enjoy.♥

A toto, momentálne obľúbená♥

Naučila som sa svoje. Viem, že môžem byť zlomená, nie som až taká nepoddajná, ako som si myslela. Ale vidím to až teraz. V tomto momente je to jediná dobrá vec, čo z toho celého vzišla. Už sa poznám lepšie.

Všade vravia niečo iné, nikdy sa nezhodneme na jednej veci. Pretože z iného uhla pohľadu by to možno dopadlo absolútne opačne. Nechcem sa vrátiť na začiatok, ale prečo koniec prišiel tak rýchlo? A keby mi to niekto povedal vtedy, keď som vkročila nohou do diablovho osídla, vysmiala by som sa mu do ksichtu takým tým ironickým smiechom. Keby sa na to mám dívať ako nestranná osoba, neveriacky pučím oči a znovu sa smejem, tentoraz tak otravno arogantne. Hej, všetko sa obrátilo naruby, vyvliekli ma z vlastnej kože a nasadili ju späť, ale opačným smerom. Každému by to prišlo neprirodzené, no ja som vlastne ani nezbadala zmenu.

A keď sa dívam do zrkadla, posiateho prasklinami, takými istými ako displej môjho telefónu, celé mi to pomaly dochádza, zoškrabávajú sa kúsky špiny na stratených otázkach. A bolí to, och, ako to bolí, akoby do otvorenej rany nasypali soľ a pritlačili drsnými prstami.

Strácam všetko, rozsypáva sa mi to pomedzi prsty, nedokážem sa udržať v realite, iba občas mi pred očami preblesknú obrazy porcelánového umývadla a bielych hánok. A len on ma pošle cez tú imaginárnu čiaru nakreslenú bielou kriedou, ešte nižšie, než už som.

A potom sa objaví vo dverách, v čiernom obleku od rána, a hoci moje podvedomie krúti hlavou, až sa bojím, že mu odpadne, nechám ho, nech sa zvalí na posteľ. Tým jeho typickým spôsobom, nohy hore na stene a hlava visiaca cez okraj. Neupozorním ho, že to v jeho stave nie je najlepší nápad. Nechcem plytvať dychom na slová, ktoré ani nesplnia svoj účel.

So suchými perami sa odpravím do kuchynky, kde vidím moje podvedomie zhmotnené do živého človeka, opierajúceho sa o stenu v malom priestore. S výčitkou v očiach, akú odráža aj ono naň zazriem. Tak prečo si ho pustilo dnu?

Do pootvorených dverí kopnem nohou, zatiaľ čo mi ruky pália šálky plné horúceho čaju, a nájdem ho na zemi, s lícom pritisnutým ku kobercu a pootvorenými očami. Sako a kravata sú odhodené vedľa neho, a rukávy košele má vyhrnuté po lakte. S hlbokým povzdychom mu ku hlave položím jeden hrnček a s tým druhým sa skrútim na posteli mojím spôsobom, chrbtom v rohu steny.

Pohľadom pozriem na uschnutú kytičku malých sedmokrások, čo mi priniesol asi pred týždňom. Natrhané na trávniku pred vchodom, no i tak sa mi to ráta. Škoda, že som ich zabudla dať do vody.

O chvíľu je jeho pokojný výraz narušený, a on sa pozviecha do tureckého sedu. Zakloní hlavu, a potom natiahne ruku, aby sa mi mohol dotknúť lýtka. Nechty mi poškrabú nahú kožu, a mňa mykne, pričom si na stehno vylejem horúci čaj. Osloví ma menom, dvakrát, a potom ma bez varovania potiahne za členok k nemu. Podarí sa mi zachrániť môj čaj, opatrne sa nahnem nad neho, a položím ho na zem.

Potom ho nechám, nech ma stiahne dolu, do jeho náručia, kde zapadnem, akoby tam mám už vlastné vysedené miesto.

„Budeš mi chýbať. Vieš to?“ oznámi mi vážnym hlasom, a ja iba krútim hlavou, a než stihne povedať viac, pritisnem mu na pery ukazovák.

Bruškom prstu prejdem k jeho lícnym kostiam, dolu k sánke a pulzujúcej žile na krku. Oči má podliate krvou a vystupujú oproti bledej koži; keď sa ku mne nakloní, zablysne sa v nich neznáma emócia.

Som si istá, že v tej chvíli už podvedomie zabudlo na celé krútenie hlavou, namiesto toho mi udiera do hrudníka, a preto mám pocit, akoby mi srdce o chvíľu vyletí von. Jazykom si oblizne kútik pier a než sa spamätám, zhypnotizovaná tým pohybom, pritisne ich na moje. Raz, dvakrát, no potom roztrasene vydýchne a ja sa postavím na nohy.

Chvíľu ho pozorujem, ako sa mu zatvárajú oči, hlava spadne na plece a ruka zvalí šálku s čajom, ktorý vsiakne do prašivého koberca, čo si toho už veľa vytrpel a zažil viac, než potreboval. Bez ďalších slov zaspí, tak ako včera, a ešte noc predtým. Posteľ vŕzga, keď sa snažím dostať k oknu, a potom pritískam líca na zarosené sklo, dychom ho rosím ešte viac, a s problémami nahmatám plastovú kľučku, čo mi vženie príval čerstvého vzduchu rovno do tváre. Nemám už nič, čo by som povedala tým, ktorí odišli. Alebo tým, čo zanechávam za sebou.

A inak, ešte som vás chcela o niečo poprosiť, keďže ste sa dostali až sem.:D Idem realizovať myšlienku rozvíjania do budúcnosti, pridám vám sem pár kúskov mojej poézie, a bola by som rada, keby mi napíšete, že čo si o tom myslíte. Thanks a lot, love you.xoxoo

xxx

v každom jazyku rovnaká

zabalená

alebo úplne vyzlečená

donaha stojí pred nami

tancuje zarovno s očami

ja ?

ja mám radšej písmenká

to len ty strúhaš komplimenty

exhibicionistickej

matike

xxx

nemôžem spať a

stavím sa

že som hore v tvojom sne

lebo si mi ukradol nechty

aby si mohol otvoriť

zámok

na mojich ústach

kriminálnik

daj si pozor

obvinia ťa

za krádež slov

z úst iných básnikov

a cez mrežové okno ti podám

za hrsť mojich myšlienok

pretože čísla neučia

v celách

literárnych väzňov

Mentolky

Vydýchnem.

V ústach zaštípe.

Hrám sa na draka,

ktorý dychom zamrazí okolitý svet.

Obláčiky pary sa zhmotňujú.

A ja vytiahnem ďalšiu,

malú mentolku

z balíčku, čo som našla

v zadnom vrecku ošúchaných nohavíc.