Spider's Web Of Lies 15.

Spolovice poďakujte Maruš. Jediná, ktorá vie napodobniť môj štýl, keď sa jej chce, a dokopy sme neporaziteľné.:) Konečne dlhšia časť, pretože sa chytila iniciatívy už včera, a nenechala to všetko na mňa a na dnes.:D

enjoy♥

Keby mi fungovali hodinky, vedela by som, koľko času odvtedy ubehlo. Našťastie už pol roka nosím jedny zastavené, a nepočítam každú jednu sekundu, pretože vždy keď na ne pozriem, ukazujú presne štvrť na tri. Tvrdohlavo ich nevymením za tie normálne, čo mám odložené. Aj tak by som musela pridlho rozmýšľať, akú hodinu vlastne ukazujú.

Možno mi to nesledovanie času poplietlo rozum, a možno to boli jeho oči a slová, ktoré sa dajú prirovnať k medu. Zlákal ma naspäť do jeho siete. Zamotala som sa ako bezbranná mucha, a nemôžem uniknúť. Už viac nie.

„Zlatko, dúfam, že ťa na svadbe uvidíme aj so Zaynom. Už som sa o tom rozprávala s jeho mamou, a som si istá, že jemu to prekážať nebude. A vystri sa!“ napomenie ma mama, a potom mi kývne, nech sa ešte raz otočím dookola. Zhlboka si povzdychnem, a vrhnem rýchly pohľad na Oliviu, ktorá horlivo prikyvuje, až sa bojím, že jej odpadne hlava.

Prstami pohladím širokú taftovú sukňu šiat bledoružovej farby, v ktorej vyzerám ako kópia cukrovej vaty z lunaparku, a zamračene pozriem na mamu s Oliviou po boku. Vražedná kombinácia. Želám si, aby tu bol Liam, môj partner proti nim dvom, ale jeho oblek už nanešťastie visí v skrini.

Myšlienky mi nechcene zablúdia k incidentu pred mesiacom. Koľko krát som už držala prst nad tlačidlom vymazania kontaktu. Keby je to také jednoduché. Je možné, aby mi chýbal?

„Naozaj sa tá farba nedá už zmeniť?“ spýtam sa, ešte stále zamyslená, a potom zacúvam do smeru, kde si myslím, že je kreslo. Dosadnem dolu, nie však na mäkkú podložku, ale rovno na konferenčný stolík, do porcelánového taniera s kúskom šľahačkového koláča.

„Finley!“ Mame sa z úst vyderie zhrozený výkrik, a v okamihu som na nohách, potláčajúc úsmev pri pohľade na ich vyplašené výrazy. Ani nestihli začať s prednáškou o farebnej schéme celej svadby.

„Už si ich nemusím obliecť?“ nahodím nevinne, a chechot, čo sa mi derie z hrdla schladia dvoje našpúlené pery, ktoré vyzerajú, akoby ich nacvičovali doma pred zrkadlom. Spoločne.

...

Ruby s Adou ma potlačia až dopredu, rovno pod pódium, na ktorom hrá miestna kapela. Ohlušujúca hudba mi trhá ušné bubienky, no aj tak som nútená pohybovať sa v jej rytme, posúvaná telami okolo mňa. Je to prvý krát, čo som vonku odkedy som so Zaynom, a prekvapí ma, že necítim ani kúsok viny. Čo nevie, nezabije ho. A hoci sú veci medzi nami už v poriadku, nečudovala by som sa, keby mi urobí nejakú dramatickú scénu.

Snažím sa na to nemyslieť, rovnako ako na istého kučeravého chalana, ktorý sa mi každú chvíľu paranoidne zjaví v zornom poli. Sústredím sa na pohyb vo vysokých topánkach, a sťahovanie si lemu sukne nižšie na stehná.

Keď ohlásia prestávku, Ruby ma potiahne k našim sedačkám v rohu, a ja sa za ňou vlečiem s kyslým výrazom po zistení, že som si zabudla vziať gumičku. Vlasy sa mi lepia na spotený krk a ja sa snažím schladiť prikladaním poháru plného neznámej tekutiny a ľadu na rozhorúčené líca.

„Tamten chalan sem stále zíza,“ drgne do mňa Ada, a s Ruby sa naraz otočíme dozadu. Aj v šere rozoznám známe črty tváre, a potom sa pozriem ešte raz, keď zbadám nejaké dievča obtočené okolo jeho krku.

Pomaly zložím pohár z líca, zatiaľ čo sa mi v krku zaseknú slová, a ja do seba kopnem celý obsah poháru.

„Hej. Tak naňho nezízajte späť. A ja už asi odchádzam,“ venujem im taký neúprimný úsmev, a snažím sa natiahnuť pre moju tašku, čo využijú na to, aby ma posadili späť na miesto.

„To je Harry?“ Ruby si ho snaží vybaviť z tej návštevy autoopravovne, a Ada zaujato zdvíha obočie. Zhrýzam si dolnú peru a nie som si istá, či je to len preto, že chutí po mojom sladkom malinovom lesku.

„Áno. Presne preto si myslím, že odchádzam,“ vydýchnem ticho a je zázrak, že ma počujú. Ich zvedavé pohľady ma nabádajú hovoriť ďalej, čo by nebol taký problém, keby ja sama viem, na čom som. Bože, veď sa nepoznáme, nestihli sme byť ani kamaráti. Čo riešiš Finn? Spamätaj sa. Nečakane však vo mne zovrie krv a zdravá časť môjho úsudku vie, že je to pre nič. Tá druhá, ktorú som v poslednom čase (no dobre, odkedy som „spasila“ toho dobitého chalana za rohom a s divným menom) nespoznávala provokovala s tým, že mi v podstate sľúbil, že tam bude, keď ho budem potrebovať. Aj keď to v tej väčšej podstate nebolo celkom tak.

„Je to hajzeľ,“ vravím nečakane a vidím, že Ruby s Adou odo mňa niečo také neočakávali. Tá drzejšia z nich sa však potmehúdsky uškrnie a koketne si preloží nohu cez nohu.

„Tak mu to choď povedať,“ vyzve ma a mňa rozhryzená pera zaštípe, keď si odpijem z Rubyinho záhadne kyslého drinku. Ostro pokrútim hlavou, prstami si zachádzajúc do vlasov, ktoré postrapatím, a opäť zatúžim po gumičke.

„Toto je moja pesnička!" výska Ada a ja si spomeniem, že sme tu dnes kvôli nej a jej obľúbenej undergroundovej kapele, ktorá hrá otrasný punk a občas ešte horší rock, ale nás tri to akýmsi zvráteným spôsobom baví. Presunieme sa na náš pôvodný výhodný flek a ja myslím na to, prečo je také ľahké sa tam dostať. Asi nikto netúži stáť tak blízko k tým bláznom na pódiu.

Ponorím sa do pulzujúcej hudby s oboma dievčatami po boku a tancujeme asi rovnako bláznivo a otrasne ako polovica ľudí v klube vrátane kapely.

„Finny!“ uvedomujem si, že sa niekto opakovane pokúša získať moju pozornosť tým, že kričí moje meno, no ja nereagujem. Viem totiž až pridobre, kto to je. Tá prezývka ho prezradí. Ďalej strúham zaujímavé kreácie, ale moje nohy akosi zdrevenejú. Neotváram oči a vlastne ani nemyslím, preto mi ujde, že pesnička dávno dohrala a nikto okrem mňa sa už nehýbe.

„No tak, odpovedaj mi do...!“ Harryho chrapľavý hlas zreve nadávku, ktorá nie je príliš vhodná do spoločnosti, ale pochybujem, že by to niekomu zo skupiny ľudí s očami orámovanými hrubou linkou a nagélovanými vlasmi vadilo. Ja v tej chvíli otvorím oči, pričom sa na nás dvoch otočí pohľad celého klubu, keďže vystihol okamih päťsekundového ticha.

Zachraňuje nás kapela spúšťajúca ďalšiu tirádu a ja sa neviem prinútiť otočiť sa mu chrbtom. „Čo tu chceš?“ začnem z ostra, pričom sa snažím prekričať hudbu, a Harry sa nakloní dolu.

„Mal som pocit, že sem môže prísť ktokoľvek,“ stupídny úškrn mu zdobí tvár a ja tuším, ako bude pokračovať, „no môj byt je len pre VIP.“

Takmer zalapám po dychu, ani sa nesnažím sledovať situáciu okolo. Uvedomujem si, že zastrčený podzemný pajzel nie je príliš vhodné miesto na niečo ako rozhovor. Je mi to jedno. Niekto do mňa prudko vrazí a on ma nepríjemne hrubo zachytáva za lakeť.

„Myslela som, ako si sa ocitol tu pri mne, keď je celkom zjavné, že ťa tu nechcem. A ak tá štetka bola tak veľmi VIP, tak tu pri mne nemáš už vonkoncom čo robiť,“ hučím neprirodzene hlasno, nepočujem svoj vlastný hlas, ale zdá sa, že on áno. Oči mu zastiera hnev na mňa a neprívetivý výraz ma zatláča do zeme.

„Nežiarliš náhodou, naivná Finny, ktorá mi vraví, že ma nenávidí no aj tak ku mne s plačom docupká?“ Zjaví sa pri nás nápadná blondína a Harryho častuje veľavýznamnými pohľadmi. Obaja si ju premeriame, ja s nechuťou prejavujúcou sa mračením a skrivenými perami. Pristúpi bližšie s očividným zámerom prisať sa Haroldovi na ucho a mňa v mysli napne. Voľnú dlaň jej zatlačí do žalúdka, aby odstúpila a zhnusene vytiahne z vrecka úzkych džínsov pár pokrčených bankoviek.

„Na taxík, Lucy. A teraz vypadni.“ Zachytím jeho slová a snažím sa nevyzerať príliš prekvapene, pričom od nich odvrátim pohľad. Pátram bo dievčatách, od ktorých čakám pomoc alebo nejakú telepatickú podporu, keď sa objaví predo mnou, a ešte stále má na tvári známky podráždenia.

„Asi by si mal ísť s ňou, nemyslíš?“