Spider's Web Of Lies 13.

Môj život, ktorý sa točil okolo tých dvoch istých monotónnych vecí zrazu naberá úplne iný smer. Rovnako ako keď loď náhle zmení kurz kvôli obrovským vlnám a blížiacej sa búrke. Možno konečne začínam prežívať niečo vzrušujúce – dve veci, okolo ktorých sa môj biedny koráb obtáča a má čoraz kratšie lano. Možno je tým správnym príznakom bolesť žalúdka akoby od nervozity a nespavosť. A možno je to na prášky.

Poznám dva druhy nespánku. Jeden je taký, čo sa prehadzujete v posteli, pretože ste vstali poobede a celý deň nič nerobili, jednoducho nie ste unavení. Alebo ten môj aktuálny prípad, keď mám v hlave tisíc myšlienok, a visiac dolu hlavou z postele každú chvíľu ťukám do telefónu, či som za tých pár sekúnd, čo zhasol, nezmeškala nejaký hovor. Hovor od chalana, ktorý vlastne ani nie je mojím chalanom, a nepočula som o ňom celý deň. Alebo hovor od chalana, čo ma maximálne vytáča a pritom si nejakým zvráteným spôsobom želám, aby sa ozval aspoň raz za tých pár dní.

Vraciam sa k dnešnému obedu, kde hlavnou témou bolo opäť všetko okolo svadby, a dúfam, že ma to unudí aspoň tak ako sestrinho snúbenca. S hlavou podopretou o dlaň a oboma lakťami na stole, pričom porušoval všetky mamine zásady, a ona vždy pri pohľade naňho strhla, akoby ju to fyzicky zabolelo. Ako však mohli niečo také preberať pri spomienke na otca? Ako tam mohli len tak sedieť, akoby sa nič nestalo? Celý čas som mlčala, ignorovala mamine štipľavé poznámky aj Liamovu ruku na kolene. Nechcela som na to myslieť. Nedalo sa to však.

A vlastne hej. Veď na čo mi je spánok?

Pristihnem sa na ceste z dverí, a dúfam, že v aute mám ešte nejaký benzín. Kockované  pyžamové nohavice v kombinácii s mikinou pre mňa príliš veľkou, šálom a čižmami. Je už tma.

Hlavná cesta cintorínu je osvetlená pouličnými lampami, no len čo zabočím do jednej z uličiek, musím vytiahnuť telefón. Mám strach, nervózne si pukám prsty a stále si musím opakovať, že sa nič nestane. Občas narazím na blikajúce sviečky, ale nestretnem nikoho, hoci pri vchode sú odparkované dve autá. Noc nie je taká tmavá, pretože mesiac v splne dodáva celej krajine šero, ale aj tak stromy vypínajúce sa oproti oblohe sú hrozivé. Keď dorazím do cieľa, s výdychom položím telefón so zapnutým bleskom na zem a kľaknem si pri neho. Studenými a roztrasenými prstami pohladím mramorovú dosku náhrobného kameňa a v očiach ma zaštípe.

Keď sa mi horúce slzy pustia po lícach, zložím sa na zem a zaborím si ruky do vlasov. Horúčkovito si zotieram vlhké líca, zatiaľ čo mi tráva mokrí celé pyžamo.

A keď mi zazvoní telefón, strhne ma a srdce sa mi rozbúši. Rýchlo sa to snažím zdvihnúť, pritom prídem o zdroj svetla a zozbieram sa zo zeme.

„Áno?“ snažím sa znieť normálne, no hlas ma zradí.

„Finny?“ Harry je vystrašený, akoby neočakával, že ho zdvihnem, a ja prepuknem do hlasných vzlykov. Snaží sa ma utíšiť, zatiaľ čo behom hľadám cestu naspäť k autu, a jeho hlas ma trochu upokojí.
„Preboha, čo sa deje, kde si?“ Počujem vzdialený rev, asi ako štartuje motorku, a viem, že je na ceste ku mne. Lampa nad mojou hlavou zabliká, a ľudia sa vracajú do jedného z áut, a ja ignorujem ich pohľady. So slzami blokujúcimi môj výhľad sa nejako zaradím do premávky, a Harrymu drmolím moju adresu. Pred bytom odstavím auto a s trasľavým výdychom si opriem hlavu o volant.

Neviem koľko času prejde, no keď sa mi otvoria dvere, vystrašene sa myknem a vzápätí som stiahnutá do známeho náručia. „Znovu ti niečo urobil?“ spýta sa, zatiaľ čo mi prečesáva vlasy a ja pokrútim hlavou opierajúcou sa o jeho hrudník. Slzy už prestali, jeho prítomnosť akoby všetko sekla, proste zabudnem myslieť, iba dýcham jeho vôňu a potom pozriem hore.

Mám na jazyku tisíc ďalších vecí, ale nepoviem ani jednu z nich. „Prečo si prišiel?“ vyletí zo mňa, ale oľutujem to, keď zbadám jeho zvraštené obočie.

„Môžem znovu ísť.“ Snaží sa odstúpiť, ale v pästiach mu zovieram predok trička, takže zostane na mieste, a presunie ruky na môj chrbát.

„Nezavolal si. Až dnes,“ pripomeniem mu vyčítavým tónom, a odstúpim ja, opriem sa bočné dvere môjho auta. On sa však pohne tiež, a ruky si oprie za mňa, takže jeho tvár je rovno pred tou mojou.

„Bol som naštvaný,“ zavrčí potichu, „a dnes som dúfal, že už budeš spať, nájdeš si zmeškaný hovor, a potom ma nebudeš pokladať za úplného debila.“

Pootvorím pery, no neodpovedám, namiesto toho si opriem hlavu dozadu a zatvorím oči. Prudko ich otvorím naspäť, keď si oprie čelo o to moje a dýchne mi do priamo tváre. Snažím sa potlačiť zimomriavky, ktoré mi prejdú celým telom. V panike pootočím hlavou, a jeho pery sa slabučko obtrú o moje líce.

„Harry, čo to robíš?“ vyjde zo mňa slabým hlasom, a on s úškrnom ustúpi. V očiach sa mu opäť mihne ten známy arogantný výraz, a ja vytuším slová, čo chce povedať ešte pred tým, než otvorí ústa.

„Aha, zabudol som. Naivka.“ Slovo s dvojitým výrazom medzi nami zostane visieť ako ťažký záves. Som naivka, lebo ma dokáže tak ľahko zmanipulovať? Alebo kvôli Zaynovi?

Neodpoviem, iba tupo hľadím na toho chalana, ktorý strhol môj život do víru, hoci poznanie jeho osoby z mojej strany je zredukované na znalosť jeho nestálej povahy. Hľadím na jeho zvyčajné úzke džínsy a neučesané kučery odstávajúce do všetkých strán.

„Si bipolárny? Chováš sa, akoby ti na niečom skutočne záležalo, v jednej v chvíli si v pohode, a v druhej sa hráš na nejakého arogantného idiota,“ vypľujem naňho, moja nálada pomaly klesá na mrazivú teplotu okolitého vzduchu.

„Možno takým arogantným idiotom aj som. Ale pozri sa na seba. Ťaháš sa s niekým, kto podľa opisu tamtej situácie nie je tak celkom psychicky v poriadku a ja som ten, čo za tebou letel už po druhý krát, keď si ma o to požiadala.“

„O nič som ťa teraz nežiadala!“ V žalúdku pocítim zlosť, a ani si neuvedomím, že už sme opäť blízko seba, akoby priťahovaní magnetickou silou. Prevrátim na neho oči, a otočím sa na odchod, no jeho dlhé prsty ma schmatnú za bok.

„Neotáčaj sa mi chrbtom,“ precedí pomedzi zuby.
„A čo odo mňa chceš? Aby som sa ti hodila okolo krku? Odchádzam, Harry, a možno sa porozprávame, keď sa unormálniš.“