Stay Inspired 05.

31 október, Halloween. Máte nejaké špeciálne plány? Ja sa chystám zatvoriť v izbe, zapáliť asi tristo sviečok a pozerať Sherlocka Holmesa, a potom čítať Záhrobie (tá kniha sa vážne k Halloweenu hodí :D) 

Enjoy♥

Lacey plakala, až kým nezaspala. Zobudil ju zvuk vetra hvízdajúci cez okná. Pretočila sa na bok a pošúchala si boľavé, opuchnuté oči. Zdalo sa, akoby sa sivé mračná pohybovali zrýchlene, ako v jedno z tých dokumentárnych filmov, kde dramaticky zrýchľujú priebeh počasia. O jej okno obrátené na východ sa rozpleskla veľká dažďová kvapka. Vyzeralo to, akoby táto bola základná, a len čo sa uvoľnila, dovolila padnúť aj ostatným kvapkám. Dážď začal hlučne bombardovať okná.

Najprv počula jednotlivé kvapky a o chvíľu už prúdy vody búchali do okien s plieskajúcim dunením. Keď v diaľke zaburácal hrom, Lacey mala pocit, že búrka bude trvať dlho.

Skrútila sa na druhom boku a pozorovala ju, analyzujúc meniace sa odtiene sivej.

Hodnú chvíľu sa nehýbala a snažila sa zadržiavať dych. Keď už si myslela, že jej roztrhne pľúca, prudko sa posadila na posteli a zhodila nohy na chladnú dlážku. V celom byte bolo šero a ticho. Pomaly sa presunula až k Margaretinej izbe a opatrne nakukla dnu. Pod vrstvou prikrývok rozoznala malú siluetu.

„Mae?“ oslovila ju prezývkou z detstva. Jej hlas bol zachrípnutý a cez hrču v hrdle ledva pretisla slová.

Margaret sa zamrvila, následne otočila smerom k dverám. Lacey sa šuchla ku nej a pritisla svoje chladné nohy do tepla.

Sestry zotrvali potichu v objatí, a dívali sa na seba, aj keď sa vidieť nemohli. Iba keď sa zablyslo, cez ich tváre preleteli zvláštne tiene. Puto čo ich spájalo v tejto chvíli nemohlo byť prerušené ničím. Bolo niekde mimo ich chápania a konania, no stále ho cítili.

Boli spojené smútkom v srdciach, každá preliata slza symbolizovala začiatok. Nekonečný začiatok sledu udalostí, čo nemohli ovplyvniť.

Ich slzy dopadali na rovnaké miesto, vytvárali slanú mláku, čo sa menila na potoky, ako vodopád spadli z konca postele na dlážku. Rozlievali čiernu hmotu na moria, oceány, až nakoniec ich pohltili a preliali sa im cez hlavu, znemožňovali dýchanie.

Čas im utekal pomedzi prsty. Keď Lacey prehovorila, nezmohla sa na viac ako jednoduché: „Prečo?“

Očakávala vôbec odpoveď? Takéto udalosti vysvetlenie nemajú. Proste sa stanú, zasiahnu ich nepripravené a neexistuje žiadna cesta, čo by tomu zabránila.

Búrka pomaly ustávala. Ešte stále pršalo, keď sa spoza oblakov začali predierať lúče zapadajúceho slnka. Nemuseli sa objaviť. Mohli sa skryť, zmiznúť, a mraky by ich neprepustili. Lenže oni sa prebojovali. Sestry konečne uvideli svoje uplakané, červené oči.

Margaret akoby mala na jazyku odpoveď na otázku, no namiesto toho sa postavila a prešla k oknu.

Lacey sa obávala ticha a ešte viac toho, že zostane sama. Zdvihla sa a chytila Margaret za ruku. Dívali sa, ako sa dolu na mokrej ulici lesknú kvapky vody. Niekde nad ich hlavami zaštebotal vtáčik.

„Pamätáš...“ Margaret smrkla a potom pokračovala, „pamätáš si, ako sme vtedy raz našli v záhrade sýkorku?“

„Hej... bola zoslabnutá. Otec jej postavil búdku,“ odvetila Lacey.

„A ty si ju vymaľovala na žlto, pretože to bola tvoja obľúbená farba.“

„Ešte stále je.“

Obe mali ľadové ruky a Lacey sa postavila na bosé špičky, aby jej nebolo zima aj na nohy. Naklonila sa bližšie k oknu, keď zbadala, ako sa pomaly formuje dúha.

Vtom ju akoby presne v polovici preťal blesk.

Užasnuto pozrela na Margaret. „Videla si...“

Ona prikývla. Slnko začalo slabnúť a vzadu sa objavili ružovo-oranžové pásy. Čierne mračná ustupovali opačnou stranou. 

„Díva sa na nás.“

Čo poviete? Aspoň 7 komentárikov do ďalšej časti, ženy ;) Love yoou♥