Stay Inspired 02.

Ňoch, nejdem vám písať dlhé predslovy, len krátka informácia. V utorky poviedka pribúdať pravdepodobne nebude, pretože mávam výtvarnú. Inak, ak to vyjde, sa budem snažiť dávať sem niečo aspoň každý druhý deň :)
Mám dosť nápadov, uvidím, ako to bude :) Dúfam, že nebudete sklamané kvôli neúčasti nikoho z 1D v prvých, asi desiatich (možno viac, možno menej) dieloch ;)

Hoci často mávala svoje chvíľky, keď jej Margaret liezla na nervy, bola v podstate jediná, dá sa povedať kamarátka, čo mala v Londýne. Nikto jej neveril, že si tu nikoho nenašla, ale bola to pravda. Samozrejme, mala známych, a koľko, veď kto by sa s ňou nechcel priateliť? Bola výstredná, bola spoločenská, a bola s ňou zábava.

Lenže Lace nemala záujem nadviazať blízke priateľstvo. Neverila, že by mohla nejakú osobu mať radšej, ako seba. Jedine na seba sa mohla vždy spoľahnúť, keď sa často ocitla v ošemetných situáciách a naučila sa nepúšťať si nikoho k telu.

V niektorých chvíľach si pripadala osamelá, no dokázala to preniesť do umenia, neukázala to na svojich pocitoch. Nechcela, ani nepotrebovala blízku kamarátku. Bola zvyknutá na sestru, s ktorou preskákala celý život. Vedela, že ona jediná ju nezradí, a vždy bude stáť pri nej.

Všetkých to prekvapovalo, Lacey bola ten najurečnenejší človek, dokázala vychádzať takmer s každým. No rešpektovali jej rozhodnutie.

Keď prechádzala po chodbách zdobených obrazmi a veľkými dielami študentov, od každého si vyslúžila pohľad, či kývnutie hlavy. Z jej kamenného, ešte stále unaveného výrazu sa nedalo nič vyčítať. Zovrela ruky do pästí. Hoci bola rada stredobodom pozornosti, niekedy ju to rozrušovalo.

Pohľadom prešla po diele, čo patrilo konkrétne jej. V rohu na bielom papieri bolo vytlačené jej meno hrubými písmenami. Niekedy ju dokázala povzbudiť myšlienka, že sa niekomu na tejto škole jej práca môže páčiť, či ju dokonca obdivovať.

Na chodbe sa potĺkalo dosť študentov aj z jej ročníka, ktorým sa ešte nezačala dôležitá prednáška. Ich dekan ich mal informovať o nejakom projekte, Lace nemala ani tušenia, o čo ide.

Skontrolovala hodinky na mobile, a keď usúdila, že má ešte chvíľu čas, rýchlymi krokmi zamierila k opačnému východu. Vonku sa oprela o stenu, bola rada, že na ňu z každej strany nezízajú divné portréty. Zhlboka sa nadýchla ranného vzduchu a z tašky vytiahla krabičku cigariet. Žuvačku na ňu prilepila, jednu cigaretu z nej vytiahla a vložila si ju do úst. Druhou rukou začala šmátrať po zapaľovači. Zrazu sa jej pred nosom objavil nejaký iný a pripálil jej ju. Lacey si potiahla, a až potom vzhliadla na neznámeho prišelca.

„Dík,“ zaškerila sa na Austina. Tmavé vlasy mu ako zvyčajne padali do očí a na tvári mal zamračený výraz. „Čo je?“ Nedala jej otázka, po tom, čo znovu vyfúkla dym.

„Čo? Ach, to len Ray. Znovu sa mu nepáčilo, že som sa včera vrátil neskoro. Ja nemôžem za to, že ma tu ten idiot držal kvôli hlúpemu projektu.“

„To je mi ľúto. Ozaj, čo to vlastne je?“

„Ani sám neviem, nepočúval som ho.“
Na chvíľu nastalo ticho, ktoré Lacey prerušila. „Prečo si ešte stále s ním?“

Austin si povzdychol. „Nie je to také jednoduché...“
„Ja tomu nerozumiem.“

„Lace, to nie je tvoja chyba a, prepáč mi, ani tvoja starosť.“

„Ja viem,“ zahundrala a uprela pohľad do zeme. Ako jej už tisíckrát vysvetľoval, ich vzťah nebola prechádza ružovou záhradou. Ray mal veľa priateľov, čo sa nepáčilo Austinovi, a keď sa zase Austin vracal neskoro zo školy, mal podozrenie, že ho podvádza. Na odsudzovanie zo strany okolia si už zvykli, a Lacey bola rada, že aspoň jedného človeka v jej blízkosti netrápi, čo si o ňom myslia. Obdivovala to na Austinovi, ale vedela, aký je Ray. Keby nemal na výber, dokázal by na svojho partnera aj zdvihnúť ruku. Pripadalo jej, akoby je Austin pod neustálou kontrolou, čo nevyhovovalo jej slobodomyseľnej povahe.

„Mali by sme ísť,“ ozval sa, a obaja zahasili svoje cigarety. Lacey si vložila naspäť do úst žuvačku a spolu vykročili smerom k triede.

Lace zamierila na svoje zvyčajné sedadlo vzadu miestnosti, zatiaľ čo Austin sa od nej odpojil a sadol si dopredu k nejakému dievčaťu, ktorého meno nepoznala.

Dnes si k nej neprisadol nikto, asi ich odstrašil zamyslený, vážny výraz na jej tvári. Oproti zvyčajnému úškrnu to bola zmena.

Dekan sa oprel o stôl, a začal rozprávať, jeho zvučný hlas rozliehajúc sa po miestnosti.

Ozaj, toto ste videli? :D Široký úsmev na tvári :D 
A ešte toto. Keď som sa v tom našla, iba taký poker face :D Tumblr mi zruinovalo život! :D
Lovee yaaa♥