Stay Inspired 04.

Jediná písomka, ktorú som za posledný týždeň nedokašlala bola z chémie. Naši učitelia sa zrazu zobudili a naváľali nám toho vyše hlavy. No prežila som! :D Cez prázdniny plánujem byť ešte lenivejšia ako doteraz, pozerať všetky filmy, čo som nestíhala a možno niekde do toho vtisnúť aj písanie :D 

Enjoy♥ 

(kto to pozná? :D)

„Darren? Darren Hamilton?“

S rozšírenými očami na ňu hľadel jej o dva roky starší bývalý najlepší priateľ, s ktorým na jednej párty stratila panenstvo. Z jeho okrúhlej tváre vymizli všetky stopy detskosti a pokrývalo ju jemné strnisko. Vlasy mal ostrihané na krátko, a nebyť tých známych modrých očí, ktoré jej videli až na dno duše, nespoznala by ho. Krátko po tom, čo si obaja spomenuli na detaily ich spoločnej noci sa ich cesty rozdelili a Lace ho viac nekontaktovala.

„Panebože, Lacey. Kde sa tu berieš?“

Nervózne prestúpila z nohy na nohu. Zrazu nevedela, čo má robiť. „Študujem tu, už šiesty rok. Svet je malý, však?“

„To teda áno.“
„A ty tu čo robíš?“
„Presťahoval som sa sem, kvôli manželke.“

„Páni, ty si ženatý?“

„Šťastne, s dvomi malými deťmi.“
Lacey zostala bez slov, prehrabla si rukou vlasy a zahryzla si do pery. To vážne. Ten rovnako nezodpovedný, neporiadny Darren má ženu a deti. „Ľudia sa menia,“ povedala potichu.

„Ty si sa skoro vôbec nezmenila,“ vyhŕkol odrazu.

„Možno nie, ale ty si iný.“
Darren sa zasmial a zrazu Lace prekvapil objatím. „Je dobré vidieť nejakých ľudí z minulosti, no nie?“
Ona mu objatie opätovala a potom od neho ešte nervóznejšia odstúpila. „Počuj mala by som ísť.“ Bolo na nej vidno, že je myšlienkami mimo.
„Lace, neuvidíme sa niekedy?“

„Neviem, či je to dobrý nápad...“

„No tak, pospomíname, zoznámim ťa s rodinou.“ Hodil na ňu prosebný pohľad, a ona nemohla odmietnuť.
„Tak fajn,“ prikývla.

„Tu máš,“ vtisol jej do ruky bielu vizitku, „ozvi sa.“

„Maj sa, Darren,“ rozlúčila sa potichu a rýchlym krokom vykročila od neho. Preč od pochybných myšlienok, čo ju zožierali. Tento deň sa vážne vydaril...

Veď len pred pár rokmi, čo Lace pripadalo ako celá večnosť, sa spolu vykrádali z domu, utekali za školu, prežívali mladosť. Nikdy ju nenapadlo, že by sa niekto ako Darren usadil. Bolo to nepredstaviteľné. A predsa len.

Skončí ona sama až do konca života, kvôli tomu, že bude vystrašená? Vystrašená predstavou zodpovednosti? Nechápala, ako jej mama zvládla dvojičky, keď bola taká mladá. Mala o sedem rokov menej, než Lacey teraz. A sama doma, dokázala vychovať dve deti, na ktoré mohla byť hrdá.

Hoci Lace často nemyslela na takéto veci, toto stretnutie bolo akoby ju niekto ovalil po hlave. Zobudil ju zo snívania, že svet je len gombička a netreba sa tým zaťažovať.

Ani nevedela, ako sa dostala domov. A už vôbec nevedela, prečo ju vôbec také myšlienky štvú. V očiach pocítila slzy. Vždy bola považovaná za nezodpovednú (čomu sa vôbec nedalo čudovať), ale chcela sa zmeniť. Nemala však ani potuchy ako.

Potrebujem mamu, myslela si, keď hľadala kľúče od bytu. Nakoniec zistila, že to ani potrebné nebolo, pretože bolo odomknuté. Žeby ráno zabudla zamknúť? Čo ak sú tu zlodeji?

Pre istotu schmatla z botníka obuvák, aj keď to nebola bohvieaká zbraň a začala sa zakrádať.

Opatrne prešla popri stene a ako prvé nazrela do kuchyne. Na stoličke sedela jej maximálne bledá sestra a zvierala v ruke telefón.

„Margaret? Čo sa stalo?“

Margaret neodpovedala, len vyjavene hľadela na jeden bod pred sebou. Lacey oblial studený pot...

Viem, že tieto časti sú vážne nudné, ale musela som to tam nejako vtesnaať.