Never Too Late 24.

No... neviem koľko som čakala, že to budem ešte naťahovať, ale moja nedočkavosť sa zase ozvala, takže... Takže s pomocou nového albumu All Time Low a Eda Sheerana som dokázala napísať toto.

Myslím, že táto poviedka už nebude mať veľa častí. A neznášam sa za to, ale neviem, čo by som tam už dala. 

enjoy♥

Tri slová. Tri slová stačia na to, aby ma po dlhom čase vrátili do krutosti reality. Reality, od ktorej by som najradšej zostala čo najďalej. Nikdy ku mne neprejavila ani štipku zľutovania. Radšej som sa strácala vo vlastnom svete, všetko okolo mňa šlo pomimo.

Ale toto ma vytrhlo zo snívania. Mala som chuť schúliť svoje myšlienky do najzadnejšej časti mozgu a odmietnuť opustiť svoje obrany. No nebola som silná až natoľko. Ja, dievča čo nikdy nezažilo v živote nejakú drámu, a zrazu sa tu objavili komplikácie. A prišli spolu s ním, s chalanom, vystrašeným predstavou lásky.  

Bol som s ňou. Mozog sa snažil spracovať tie slová a keď mi došiel ich význam, nohy sa mi zdvihli sami. Musela som od neho utiecť. Naivná, hlúpa krava. Zase som mu na to skočila. A už to nedovolím. Bolesť v hrudi sa zväčšovala. Všetko ku mne doliehalo z diaľky, ozvena mojich rýchlych krokov smerujúcich na chodbu. V ušiach mi hučalo, jeho slová sa menili na nezmyselný šum.

Pocítila som jeho studené prsty na mojom zápästí. To akoby mi strelilo facku. Rozmazaným zrakom som sa k nemu prudko otočila a zazrela naňho.

„Nie, pusti ma!“ zúrivo som vykríkla. „Hovorím ti, že už toho mám dosť! Plné zuby faloše a predstierania!“

„Ale... čo keď...“ nemohol dokončiť a jeho stisk pomaly opadával.

„Čo keď čo? Nezaujíma ma to! Choď si za tou svojou a nechaj ma napokoji!“

„Nechápeš...“ hovoril už zúfalo.

„Ja to ani chápať nechcem! Nič to neznamenalo!“ v okamihu, ako som to povedala, oľutovala som svoje slová. Klamem sama sebe, ale čo to na tom zmení? Pustil ma a bez slova na mňa hľadel, v očiach sa mu zaleskli slzy. Aj ja som sa musela veľmi premáhať, aby som sa nerozplakala. Odstúpila som od neho pár krokov a za sebou na vešiaku nahmatala akúsi bundu. Venovala som mu posledný pohľad, rázne sa otočila a rozbehla sa do chladnej noci.

Niekedy som sa musela vrátiť. Pred jeho domom som mala auto a pomaly som začínala mrznúť. Ako na potvoru mi motor odmietol niekoľkokrát po sebe naskočiť, keď som trasúcimi sa prstami otáčala kľúčom v zapaľovaní.

Vo dverách sa objavila osvetlená postava a zbehla dolu schodmi.

„Vieš čo je tvoj problém?!“ kričala som, zatiaľ čo som stiahla okienko. „Bojíš sa! Do riti, bojíš sa milovať niekoho iného okrem seba! Dala som ti ďalšiu šancu a ty si ju zase premárnil!“ Všetky moje emócie prúdili na povrch. Posledný krát som skúsila naštartovať. Motor zavrčal a ja som položila ruku na prevodovku.

„Pohneš sa a prejdeš mi nohu,“ povedal Harry bez emócií, očividne mal nohu zaseknutú pod kolesom. Frustrovane som buchla do volantu. „Myslíš si, že ja som chcela aby sa niečo z tohto stalo?! Nechcem tvoje hlúpe ospravedlňovania. Jediné čo si želám je, aby som ťa nikdy nespoznala. Skazil si mi život Styles a to sa ešte ani poriadne nezačal!“

„Prepáč,“ bolo jediné, čo povedal. Po tvári mi stekali slzy. Tak strašne som ho chcela nenávidieť. Bola som unavená a patetická, ale stále som ho ľúbila. Aj keď som nechcela. Byť zamilovaná a nechať si zlomiť srdce zo dňa na deň.

Nie, nechcela som sa cítiť takto. Chcela som to ukončiť. Ale zdalo sa, že čím viac som sa snažila, tým viac sa mi tieto pocity vracali späť do žíl. „Harry, nechaj ma ísť,“ zamrmlala som.

Odstúpil od auta. S prázdnym pohľadom sa díval, ako odchádzam do noci. Len čo som mu však zmizla z dohľadu, odparkovala som na okraji cesty a vypla motor. Oprela som sa čelom o volant a nahlas vzlykla. Telo sa mi začalo otriasať, na tvár som si pritisla rukávy bundy a snažila sa to zadržať. O chvíľu som však nemohla dýchať a nechala z úst prúdiť nekonečné vzlyky. Začala som kašľať, a keď som sa nadýchla, do nosa mi udrela jeho vôňa. Zúrivo som zo seba strhla tú bundu a odhodila ju na zadné sedadlo, stále som to však cítila.

Opakovane som udierala do volantu, a nahlas vzlykala. Nikomu som nepriala zažiť ten pocit. Pocit, keď vám všetko preniká pomedzi prsty. Keď už nemáte miesto, kam sa vrátiť bez toho, aby ste sa cítili stratene. Keď nemáte nikoho, o koho sa oprieť. Hoci ja som to tak mala celý život, Harry bol moje slnko. Odpustila som mu prvýkrát, ale toto nemôžem. Aj tak to malo každú chvíľu skončiť. Nemohla by som byť s ním, nechcela som byť s ním.

A napriek tomu som mala v rozlámaných kúskoch srdca vyryté Harryho meno. Mala som pocit, že tam zostane už navždy. Ale ja ho odtiaľ dostanem. Nezaslúžil si ma, nezaslúži si nikoho okrem svojho vlastného ega.

Netušila som, prečo to urobil. Prečo sa so mnou po celý čas zahrával. Naivne som verila nie vo falošný vzťah, ale v skutočnú lásku.

Ako vidím, láska neexistuje. Pretože keby naozaj existovala, takéto trápenie by zmizlo. Vyparilo by sa v lúčoch, ktoré by milovaný človek vysielal do celého tela a zamestnávala by myšlienky. Prestala som veriť...

Žiadny nový nápad na poviedku na obzore. Aj Maruš pomáha, ako vie, no nemáme myšlienky. Takže keby ste mali čokoľvek v hlave, prosím, ozvite sa ;)

Ešte by tu bola jedna možnosť, ale to vám poviem až neskôr :) ľúbim vás :-*