Born To Die.

Jednodielovka pre moju Marušku jedinečnú, pretože som na ňu bola dosť zvláštna (priam až hnusná) v posledných dňoch. Prepáč, alchymistka, ľúbim ťa xxx

Dieťa. Si len dieťa. Nie. Dieťa. Tieto slová sa mi ozývali v hlave dookola, ako som sa šplhala na najvyššie vetvy nášho starého dubu.

Keď som už sedela na labilne vyzerajúcom konári, pohmýrila som sa a zo zadného vrecka džínsov vytiahla modrý ošúchaný zápisník, preložený na polovicu, aby sa mi tam vôbec zmestil. Spoza ucha som vzala ceruzku a priložila ju k zožltnutému papieru.

Slnko mi aj pomedzi listy pálilo na odhalenú šiju. Rozpustila som si neposlušné blond vlasy z drdola a nechala ich v závese padnúť okolo mojich líc. Netušila som koľko je hodín.

Sedela som tam tak dlho, že som myslela, že sa zbláznim. Všimli si vôbec, že som preč? Alebo sa venujú svojím „povinnostiam“ a ani nezaregistrovali, že ich dcéra, označovaná ako dieťa zmizla?

Keď sa začalo stmievať a mne zostalo chladno na odhalené nohy, nepozorne som zliezla dolu. Nechcela som sa tam vrátiť. Nemohla som.

Zvažovala som, že pôjdem do parku, zakotvím to na lavičke a prespím tam, ako nejaký bezdomovec. V tej chvíli mi to bolo absolútne jedno.

Drobný štrk sa posúval pod mojimi krokmi, zatiaľ čo som kráčala popri rieke. Nazbierané dusno a vlhko zo sparného dňa sa tu držalo, a bolo priam lákadlom pre komáre a iné hnusné hávede.

Šumenie rieky pomaly ustalo, keď plynule prešla do jazera. Ako obvykle, letné prázdninové domy popri ňom boli všetky obsadené. Ani som si neuvedomila, že sa svieti v úplne každom dome. Aj v tom, o ktorom som si myslela, že tam svetlo už v živote neuvidím. Ten dom by som rozoznala aj medzi stovkou ostatných.

Skrsla vo mne iskierka nádeje. Dlhými krokmi som prešla priamo ku dverám a rázne zaklopala. Ruky som si vložila do vreciek mikiny a netrpezlivo podupkávala nohou. Keď sa dvere otvorili s hlasným zaškrípaním a uvidela som jeho tvár, zabudla som na to, prečo som chcela odísť od rodičov. Zabudla som aj na vlastné meno, ktoré mi vzápätí veľmi láskavo pripomenul.

„Marietta?“ spýtal sa neveriacky a ústa sa mu sformovali do malého písmena O.

„Ahoj,“ povedala som potichu, zrazu nesvoja. Čo ak ma nechcel vidieť? Odrazu ma zovrel v prudkom objatí. Takže chcel.

„Môžem tu zostať?“ bola moja otázka hneď po tom, ako som sa opatrne odtiahla. Z jeho rozhorúčeného tela sálalo teplo. Už dávno som nebola pri nikom takto blízko.

V očiach sa mu objavilo pochopenie. „Jasné, že hej.“

Prikývla som na znak vďaky, a on odstúpil od dverí, aby ma pustil dnu. Vyzula som si tenisky a nasledovala jeho bosé kroky. „Dáš si niečo?“ Obzrel sa ponad plece na mňa, no ja som bola príliš zaujatá skúmaním domu.

Na stenách visela stále tá istá rybárska sieť, aj kormidlo z lode. Cez pootvorené dvere do obývačky som zbadala pásikavú námornícku tapetu. Kým som si stihla rozmyslieť odpoveď, stál za mnou a objímal ma okolo pása. Položil si hlavu a nasledoval môj pohľad.

Dívala som sa na fotku, ktorá visela vedľa dverí na terasu a jej polovicu zakrývali vlákna siete. Opatrne som sa natiahla a odhrnula ich nabok, aby som mala lepší výhľad.

Ledva som nás spoznala. Naše oveľa mladšie verzie stáli na pláži v podobnej polohe ako teraz, a obaja mali na tvári široký úsmev. Ten úsmev, čo mi v poslednej dobe tak na tvári chýbal.

Otočila som sa k Louisovi. Očividne bol stratený v myšlienkach. „Bol si dlho preč...“

Povzdychol si. „Ja viem.“

„Chýbal si mi.“

„Ja viem.“

Nevedela som, či ma to zranilo. Tie slová boli lepšie, než keby mi mal klamať. V tej chvíli som bola otupená. Ako keby som prespala celý deň a potom sa príliš rýchlo postavila z postele. Krútila sa mi hlava. V ústach som mala vyschnuté.

Jediné, čo som vedela, že je strašne horúci. A ja studená. Keď ma pritlačil o sieťku na dverách, pulz sa mi zvýšil. Nečudovala som sa. Zatvorila som oči...