New Story.

Začnem trošku nezvyčajne :)
Ukradla som Maruš šatku, pre inšpiráciu. A dohoda znela, že na oplátku napíšem niečo o jej dokonalosti :D Takže sa snažím nájsť slová pre moju vešticu :D Nápad na novú poviedku je na svete, vďaka nej! Ani neviete, aká som rada, že to vymyslela :) Asi musela už niečo nájsť, pretože som ju trápila s mojimi sťažnosťami, že nemám čo písať po NTL :D  A tak raz podvečer mi opísala, čo by si predstavovala, a okamžite sa mi to zapáčilo. Strašne sa teším na písanie, hoci sa trochu obávam, že to zase urýchlim. A dúfam, že sa vám nápad od skvelej Marušky bude páčiť tak ako mne :) Milujem ťa amor :-*

Hoci ešte ani nemám názov, písala som prológ. Plánovala som to sem dať až potom, ale moja nedočkavosť sa ozvala, takže nech sa páči :) 

Lacey nemohla dýchať kvôli šatám, čo mala stiahnutým okolo jej útlej figúry. Na jej tvári sa však nezračil ani náznak emócie. Nezostala v nej sila na nadšenie, či radosť. Predpokladala, že v nej nezostalo nič. Prázdnota.

Bolo smiešne, že to cítila práve tak. Všetci títo ľudia tu boli kvôli nej. Boli tu učitelia a študenti, profesionáli a kritici, všetci tľapkajúci ju po chrbte a hovoriaci jej, že by mala byť tak hrdá. Mala talent. Mala potenciál. Uvedomovala si to, ale nemohla sa prinútiť vážiť si to. Všetky tie milé slová, vychádzajúce z úst s veľkým úsmevom, pochvaly a obdiv.

Potichu sledovala dav ľudí, premieľajúci sa okolo nej. Každý z nich sa vráti domov; či už k rodine alebo priateľom. Nezáležalo na tom, ku komu sa vrátia, skrátka odídu. Ale ku komu sa mohla vrátiť ona? Možno nie tak celkom, ale osamela.

Zobrala z tácky pohár bieleho vína a začala sa predierať davom. Bol tam hluk, nemohla sa sústrediť. Potrebovala ticho. Utiahla sa do rohu, kde na stene visel jeden z novších obrazov. Zvuky k nej stále doliehali, ale vždy to bolo lepšie ako byť priamo v centre diania.

Zízajúc na obraz sa cítila trikrát horšie, ako inokedy. Akoby jej postava videla až na dno duše, hoci sa nepozerala celkom na ňu. Lacey upriamila pohľad na strop a zdvihla pohár s vínom.

Prípitok.

Rodičia by boli hrdí.

Povzdychla si a priložila si pohár k perám. Len čo si odpila, za sebou začula kroky. Zvrtla sa a naskytol sa jej pohľad na neznámeho chlapca. Vyzeral mladší než ona a so zaujatím hľadel na obraz pred ním.

Preskočil pohľadom naň a na Lacey a to zopakoval niekoľkokrát. Ona len potichu stála, sledujúc každý jeho pohyb.

„Maľovala si sama seba?“ spýtal sa napokon.

Ústa sa jej sformovali do slabého, ale úprimného úsmevu. Aká jednoduchá otázka v nej dokázala vyvolať to, čo sa nikomu nepodarilo celý večer. Bolo to tým, že to vyšlo práve z jeho úst?

Zatvárila sa záhadne. Zákutia jej duše boli ohlodané, a vedela, že taký obraz by už nedokázala namaľovať. Vlastne už dlhú chvíľu nemaľovala nič. „Áno aj nie...“

Jej slová boli tiché, no pocity, čo na ňu v tej chvíli doľahli boli ako príboj. Prudko sa trieštili o jej polámané srdce. Keby jej ho niekto dokázal aspoň pozliepať lepiacou páskou. V tej chvíli o tom pochybovala, no človek nikdy nevie, čo prinesie budúcnosť.

A súhlasili by ste, keby je s Liamom? Lebo stále mám pred očami len jeho. Alebo by ste tam chceli niekoho iného? :) Napíšte mi do komentáru, čo si myslíte zlatíčka ;) Ľúbim vás xx