But if there's one
real thing I could choose to believe
Just a little hope would do the trick
She's got broken things where her heart should be
Louisiana
Poznáte ten pocit, keď sa vám na chvíľu zastaví srdce a potom
znovu rozbúcha tak silno, že si myslíte, že odpadnete? To býva spôsobené pri
nadmernom strese, a určite to nie je vedľajším príznakom zomierania. Teda,
len v prípade, že vaše meno nie je Louisiana Higgins a narozdiel od
nej pri vás stojí aspoň kúsok šťastia.
Nikdy som nestrácala nádej. Aj keď mi teta smrť klopala
priamo na dvere, dúfala som. A potom som prestala. Pretože som si myslela,
že je koniec. No nebol. Ha. Teta smrť sa mi vysmiala do tváre.
Občas si človek prečíta o zázračných účinkoch marhuľových
jadierok, o tom, ako riasy úžasne liečia, či objaví na internete výskyt
rastlinky, ktorá pomáha. A precestuje kvôli tomu pol sveta. Pretože stále
dúfal.
Ale ja som mala pocit, že už je neskoro.
Dosiahla som ten svoj „point of no return“, čiže „bod, z ktorého
už niet návratu“.
A keď som roztrasená sedela na trávniku v Paulovej
záhrade, moje životné motto akoby prestalo existovať. Keď ti život podá citróny, sprav z nich pomarančový džús, a nechaj
svet premýšľať, ako si to dopekla spravil.
Podozrievavo som prižmúrila oči. Spomenula som si na to, čo
sa stalo Snehulienke s jablkom a rozhodla som sa. Nechcem citróny.
...„Ja neviem. Stále iba opakuje, že je to späť.“
„Ana?“ Zaostrila som na Nathanovu tvár. S obavami mi
zovrel kolená a ja som oči znovu zatvorila. „Ana, preboha, čo sa stalo?“
Pokrútila som hlavou. Nechcela som to povedať nahlas, lebo
by to bola úplná pravda. A nemohla by som od toho utiecť.
„Chvíľku... nechaj ma predstierať... nič...“ zašepkala som.
Skrútila som sa do klbka a cez hlavu si natiahla deku. Mami. Oci. Prosím. Prečo ja?
Podľa štatistík to bola najčastejšia otázka zo všetkých. A nikto
nevedel odpoveď. Pretože všetci sme sebeckí a zaujímame sa len, prečo to
postihlo nás.
Myslela som na tie deti v Afrike. Na ich rodiny. Akí
boli silní. A ako som chcela byť aj ja. A nedokázala som to.
„Lujzi?“ počula som Louisov hlas. Musela som sa premôcť.
Opatrne som vykukla spod deky. Na tvári mal smutný výraz a ja som zovrela
pery, snažila som sa zadržať ďalšie slzy. Smrkla som.
Do zorného poľa vkročil Liam a podal mi balík
vreckoviek. Za ním Eleanor, natiahla ku mne ruku v ktorej držala pásikavú
šálku. Paul predomňa položil otvorený dezert. Niall oriešky, a potom si
položil hlavu na opierku pri mojej hlave a uprel na mňa tie jeho veľké
modré oči.
„Lujzi, prosím ťa, nebuď smutná, neplač.“ Z hrdla sa mi
vydral vzlyk.
„Nepomáhaš,“ vytisla som zo seba, snažiac sa o úsmev,
no nepodarilo sa mi to. Trasúcimi prstami som vytiahla vreckovku a hlasno sa
vysmrkala. Pomaly som si odpila z horúceho čaju.
„Otec ti odkazuje, že si silná a ľúbi ťa. Ale nemôže
prísť domov,“ zašepkal mi do ucha Nathan a ja som potlačila ďalší vzlyk. Chýbaš mi, mami.
„Ty vieš?“ otočila som sa naňho.
„Je to späť,“ povedal jednoducho.
Nikto sa nič nepýtal. Ani nehovoril. Bolo ticho, prerušované
mojim plačom. Všimla som si, že osadenstvo okolo mňa sa pomaly rozpúšťa. Chcela
som kričať, nech ma neopúšťajú a zároveň som chcela byť sama.
Keď sa postavil aj Niall, mala som dobrý výhľad na jeho
tričko. FREE HUGS. Potiahla som ho za lem a bez slova sa vyhrabala spod
deky. Najskôr váhavo, omotala som ruky okolo jeho pása. Chvíľu strnulo stál, no
potom mu to asi došlo.
Pritisol ma k sebe a ja som mu slzami zmáčala ten
nápis, ktorý vlastne spôsobil náš prvý fyzický kontakt.
Upokojujúco ma hladkal po chrbte. „Rakovina,“ zamrmlala som,
keď sme tak stáli asi päť minút.
„Čože?“ spýtal sa zmätene.
„Vrátila sa mi rakovina.“
Nič na to nepovedal a ja som si vydýchla. Stále nechcem tie citróny.
Pre moju nemenovanú K.Z.:) Toto je to prekvapenie, ako som ti sľúbila, veď Niallovi sa nič nestalo!:D nebi maa:(
loove ya♥
Pre moju nemenovanú K.Z.:) Toto je to prekvapenie, ako som ti sľúbila, veď Niallovi sa nič nestalo!:D nebi maa:(
loove ya♥
Keďže som o prekvapení vedela...(KZ : nebi ani mňa, že som neprezradila)...už ma neprekvapilo. Ale...veľmi dobre rozohraná scéna, taká bežná, všedná a pritom zaujímavo podaná, až na dve slová, ktoré mi tam... ale že vôbec, vôbec nepasovali : SMRŤ a RAKOVINA...! Myslím si, že ich nebolo treba použiť. Inteligentný čitateľ by si ich bol domyslel, dokonca aj...:-D...nezabíjajjjj!!!
OdpovedaťOdstrániťA tí, ktorým by to predsa len nedošlo na prvý šup...by boli aspoň v napätí...to občas treba pre čitateľa urobiť...:-)
Tá posledná veta. :333333
OdpovedaťOdstrániťA zároveň :OOOOO .
A potom :´((( .
Prečo?! Prečo ona? :(
Bože, sme pri 16-tom dieli, a ja stále nepoznám všetko, čo by som chcela! :D ...ale je to zároveň to najlepšie, čo môžeš urobiť. :33
Teším (a bojím :/) sa na ďalšiu časť. :-*
*Aďka*
Ana je chorá, dúfam, že sa z toho dostane a že bude silná. Krásna poviedka, krásna časť, ach ten Niall, musia byť spolu, jednoducho musia, prosííím :* Nemám slov, píšeš prekrásne, teším sa na pokračovanie ... Danka :)
OdpovedaťOdstrániťTrieskam si hlavu o stôl (teraz si ma predstav). Ale sľúb mi, že nebude smrť dobre ? Prosíííím ! :( Ináč, krásne :) xx
OdpovedaťOdstrániťTak to by ma teda nenapadlo :O Možno som sprostá, ale ja som si stále myslela, že je niečo s Louisianinými rodičmi alebo teda s Niallom, ale s ňou...! Je mi Any strašne ľúto, ale ona bude silná. Viem to :) A keď sa o ňu bude starať Niall, o to lepšie :)
OdpovedaťOdstrániťChválim ťa za ďalšiu časť s roztomilým bratom, inak je ešte úžasnejší ako som si myslela :3 :D Good job! ;) Xx
Stále nechcem tie citróny. Tá veta ma trošku rozveselila :D
OdpovedaťOdstrániťAle.... rakovina -_- Niééé... neplačééém :/
Krásna časť... verím že Ana bude silná a Niall ju podrží :3 :)
tak toto som naozaj nečakala :/ že rakovina??!! len dúfam že sa jej nič nestane
OdpovedaťOdstrániťpreboha .. toto .. prečo? .. bože .. :( rakovina? to by ma nikdy nenapadlo .. :( šupito dalšiu :) dokonalé to je :) rýchlo dalšiu:)
OdpovedaťOdstrániťa teraz pre mladšiu nemenovanú MZ, čo to je za dríst s tými citrónmi? :D still didn´t get it :D
OdpovedaťOdstrániťŽivot je krutý! Ale pekná psycho časť.
OdpovedaťOdstrániťHarlow