Life Goes On 18.

Will

„Že čo?“ vyhŕkla som na Claru. „Žartuješ.“

„Ani v najmenšom.“

„Hneď teraz na to zabudni.“ Roztrpčene som zovrela opierky kresla, až mi zbeleli hánky a zaťala zuby.

„Nemôžem Will. Vravela som ti, že je tu vyhliadka na ďalší vzťah.“

„Ale nebrala som to vážne! A navyše, teraz s tým, s tým... Uh,“ zamračila som sa a pomaly sa začala zdvíhať. „Dobre vieš, čo mi urobil. Ty už vôbec nerozmýšľaš?“

„Jeho manažér ma o to požiadal.“

„Tak si ho mala odmietnuť!“

„Biznis Wilhelmina, biznis.“
„Toho idiota už v živote nechcem vidieť.“

„Nerob z toho zase veľkú drámu,“ prevrátila oči. Vtedy som sa naozaj postavila. „Sadni si,“ prikázala mi.

„Nie. Proste mu povedz, že som odmietla.“

„Ty v tom veľké slovo nemáš.“

„To ti na mne vôbec nezáleží?“ spýtala som sa potichu.

„Samozrejme že áno. A toto robím práve pre to. Pre tvoju kariéru. Nebude to trvať tak dlho. Prosím Will, ešte nad tým rozmýšľaj.“

„Do riti s kariérou,“ zamumlala som, „prídem inokedy.“

Pri dverách som bola rýchlejšie, než by ma stihla zastaviť a potom som sa rozbehla k autu. Zamierila som na jediné miesto, ktoré ma vtedy napadlo, ale po chvíli vydýchania som to zvážila. Nemohla som len tak ísť pred Harryho dom. Sme rozídení.

Zastavila som preto dve ulice odtiaľ a hodila na seba mikinu, čo som našla na zadnom sedadle. Zopla som si vlasy do copu a na hlavu si natiahla kapucňu. Prosím, nech ma nikto nevidí.

So sklonenou hlavou a rukami vo vreckách som pomaly prešla k bránke a trasúcimi sa rukami si odomkla. Prosím, nech ma nikto nevidí.

Hoci cez vysoké múry by už ťažko niečo zbadali, vydýchla som si, až keď som bola dnu.

„Harry?“ zvolala som potichu, trasľavým hlasom.

„Will? Čo tu robíš?“ Vyzeral prekvapene, no okamžite ma vzal do náručia. „Deje sa niečo?“

Zložila som si kapucňu. „Všetko.“
Skopla som z nôh topánky a prešla do obývačky, kde som sa hodila na gauč, tvárou dolu. „Clara ma chce dať do ďalšieho falošného vzťahu. S Danielom.“

„Čože? To nemyslí vážne!“ Zložil sa vedľa mňa na zem a položil mi ruku na chrbát. Pokrčila som plecami.

„Neviem. Teraz to nechaj tak. Balíš?“ Otočila som hlavu tak, aby sa mi líce opieralo o vankúš a zahľadela sa naňho.

„Nechce sa mi,“ povedal jednoducho a potiahol ma k sebe na zem. Oprel sa mi o čelo, a ja som zatvorila oči. Pocítila som, ako sa slzy derú na povrch. Zovrela som mu predok trička, akoby som ho mohla udržať na mieste.

„Prosím, nechoď,“ šepla som.

„Láska, ako rád by som zostal. Nemôžem.“ Privinul si ma k hrudi a mnou otriasol vzlyk. „Neplač. No tak. Nerob to ťažšie...“

„Bez teba budem troska,“ usmiala som sa cez slzy.

„Prežijeme.“

Pokrútila som hlavou a znovu si ju zaborila do jeho hrude.
Dýchala som tú známu vôňu a slzila mu do trička. Po chvíli som sa odtiahla a poutierala si slzy, no stále sa mi valili z očí

„Prepáč,“ šepla som, a natiahla sa po vreckovku. Potom som sa mu snažila to tričko prevliecť cez hlavu. Zdvihol ruky, aby mi to uľahčil a ja som prešla rukou po jeho hrudi.

Nadvihol mi bradu a perami prešiel po každom centimetri mojej tváre. Zastavil pri perách a na ne mi venoval niekoľko malých bozkov, potom chytil okraj môjho trička. Nahol sa dozadu a ja som dopadla naňho, no pretočil nás tak, aby na mne obkročmo sedel.

Usmial sa a v očiach mu zaihrali tie jeho typické šibalské iskričky. „They don’t know about us,“ šepol.

Mne sa čelo zvraštilo obavami „Yet.“