streda 15. mája 2013

Life Goes On 19.

Idem do Trnavy na dva dni.. vyhodnotenie celoslovenskej literárnej súťaže:) Stretnem tam niekoho?:D časť v sobotu:) love ya♥


Louisiana

                                                                                                                 
Narodeniny som oslavovať odmietla. Oficiálne dvadsať. Nechcela som mať dvadsať. Chcela som mať päť a zabudnúť na všetko. Chcela som vypadnúť z izby. Trčala som tam, stále dookola čítala tú istú knihu a slúchatká mi pomaly prirastali k ušiam.
Volala som s chalanmi. A chýbali mi. A pri pomyslení na Nialla som v žalúdku mala taký príjemný pocit. On mi chýbal. Niekedy mi zavolal na telefón. Asi dokopy dvakrát.
A potom sa vrátili.
Jasné, že som dúfala, že pôjdem s nimi. Ale pri dúfaní to asi aj zostane. Každý pacient sa mohol rozhodnúť, či chce pokračovať v liečbe. Do ničoho by ma nenútili. A ja by som zahodila ďalšiu šancu na život. I keď bola hocijako malá. Možno žiadna. Možno by som potom ľutovala, že som nič poriadne nezažila. A možno mi to za to nestojí.
Dopekla. Prečo je to také ťažké?
Osud sa mi asi snažil niečo naznačiť. Dvakrát som tento boj už vyhrala, možno po tretíkrát bolo na čase vytrčiť bielu zástavu a vzdať sa.
Pozerala som striedavo z kufra a na telefón, kde mi svietili zmeškané hovory od chalanov a Paula.
„Nathan?“ zakričala som na brata a o chvíľu som počula jeho kroky smerujúce k mojej izbe.
„Ana, deje sa niečo?“ spanikáril, keď ma uvidel ležať na zemi.
„Nie. Teda áno. Ja neviem,“ vzdychla som. „Vieš, ako som bola s otcom a The Wanted na turné?“
Pomaly prikývol, nechápal kam tým smerujem. „A vieš aká som z toho bola vtedy nadšená?“ Znovu pokýval hlavou. „A teraz... môžem ísť s Paulom. Pomáhať mu s chalanmi.“
Vyvalil oči. Potom pokrútil hlavou záporne a otvoril ústa. Zdalo sa, akoby si to rozmyslel a znovu ich zatvoril.
„Ja viem. Vlastne nie. Nemám poňatia, čo robiť. Pozri, nie že by som bola pri svojom zdravotnom stave nejako neopatrná, ale mám pocit, že by som tomu proste mala nechať voľný priebeh. Odpútať sa.“
„Ana... nezahadzuj to len tak. Možno sa odtiaľ ani nevrátiš,“ šepol.
„Nate, pochop ma. Som tak unavená, stále sa o všetko strachovať. A buďme úprimní, tá šanca, že by som prežila iba zatvorená v izbe je minimálna...“
Zložil sa ku mne na zem a ja som sa mu vrhla do náručia. „Mama by povedala, že máš nasledovať svoje srdce,“ povedal po chvíli a hlas sa mu triasol.
„Možno tie posledné chvíle budú lepšie strávené vo svete. Vieš... fotky, zábava a žiadna nemocničná posteľ.“
To už sa mi z očí valili slzy. „Si silná, Louisiana. Vždy som to tvrdil a vždy budem. Ak to naozaj chceš... mala by si ísť.“
„Vážne?“ smrkla som.
„Máš pravdu. Nemá zmysel držať ťa tu zatvorenú. Bež do sveta a vytváraj spomienky.“
V kufri pristála prvá kôpka oblečenia.

„Liam?“
„Ana, ako sa máš?“
Úplne som ignorovala jeho otázku. „Si tam s chalanmi?“
„Hej... stalo sa niečo?“
Ďalšia ignorácia. „Daj to prosím ťa na reprák.“
Počula som povedať chalanom, že som to ja a potom som vyhŕkla. „Idem s vami.“
Ozval sa krik. Potláčala som úsmev a čiapku si stiahla nižšie do čela.
Nevedela som, čo sa stane. Nevedela som, ako to ovplyvní moje zdravie. A pravdu povediac, ani som to vedieť nechcela. Stačil mi môj (ešte nie príliš rozhodnutý, ale stále rozhodný) mozog. A spísala som si prvý bod na mojom zozname vecí, čo urobiť pred smrťou.
Získať najkrajšie spomienky, ktoré budú pretrvávať.

6 komentárov:

  1. Kráááááááása :)) úplne zmysluplné ( no to možno nie je najlepšie slovo) ale take vieš aké :D i like it

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Juj, aj ja som bola na tom podobne, keď som mala dvadsať :D Keď som si uvedomila, že už nie som teenagerka, bolo to divné, ale už som si zvykla :D väčšinou sa nikdy necítim na dvadsať :D to len tak mimo časti ... Krásna časť, taká ani neviem, či existuje slovo, ktoré by správne vystihlo dokonalosť tejto časti, už viem! Reálna, uskutočniteľná časť, ja na Aninom mieste, by som si život užila do poslednej chvíle, dúfam, že aj Ana využije túto možnosť a užije si ten svoj a bude mať krásne spomienky. Vidíš, zase mám krajší deň respektívne večer, ďakujem pekne, teším sa na pokračovanie ... Danka :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. dokonalosť!:) ja som akože .. :) dokonalosť!:) ja som uplne mimo z toho :) šupito dalšiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Wawwwwwww... :) je to krásne
    úžasná časť :) veľmi sa teším na ďalšiu

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Bože, ako len ja milujem tie tvoje opisy. :3
    Je to skvelé. Ako vždy.
    A je mi naozaj ľúto Any. Ale verím, že aspoň pre ňu to bude happy end. :)
    *Aďka*

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Hm,vymysli prosím ťa nejaké hovadiny ktoré budú vyvádzať lebo mám neskutočne hnusného tušáka, že na konci bude R.I.P :/ Takže, čiň sa lebo je to super :D xxx

    OdpovedaťOdstrániť