Life Goes On 23.

Rozhodla som sa, že teraz budem písať časti iba z Louisianinho alebo Niallovho pohľadu, keďže sú na tom turné:) Potom neskôr bude viac Will a Harryho, dúfam, že vám to nevadí:)

Louisiana

„Ana?“ Záves pri mojej posteli bol prudko strhnutý nabok. Vykukla som spod prikrývky a z ucha si vytiahla obe slúchatká.

„Hmm?“

Ako prvé som uvidela veľké modré oči, potom aj bloňďavé vlasy a pyžamo so Spidermanom.

„Čo robíš?“ spýtal sa ma Niall.

„Píšem.“ Zamávala som zápisníkom, a potom ho zatvorila. Nečakal na inú odpoveď a rovno vliezol ku mne a zatiahol za sebou záves. Ocitli sme sa osvetlení iba mäkkou žiarou stropnej lampičky a ja som sa pomrvila. Paplón som odhodila nabok a posadila sa do tureckého sedu.

„Nie si náhodou trochu starý na to pyžamo?“

„Superhrdinovia sú skvelí. A nie si ty trochu stará na to tvoje?“ ukázal mi na nohavice a ja som pozrela dolu.

„Pff. Medvedíky sú skvelé.“

„Čo píšeš?“ rozhodol sa zmeniť tému a ja som mu podala zápisník.

„Prečítaj si.“
Kým očami pomaly prebehol moje posledné zápisky, snažila som sa nájsť telefón, potom som ho zbadala pod Niallovým zadkom.

„Uhni sa,“ strčila som doňho, a on sa prevalil, no očividne zabudol, že tenká látka ho nemôže zastaviť. Vypadol tvárou dolu, našťastie však iba na mäkký koberec.

„Šibe ti?“ skríkol. Vykukla som naňho, a práve sa zdvíhal zo zeme a šúchal si nos.

„Nie. Sedel si mi na telefóne,“ zaškerila som sa naňho a on prevrátil oči. Potom sa mu nejako podarilo vyteperiť sa za mnou znovu a zápisník mi strčil do ruky, otvorený na poloprázdnej stránke.

„Tie opisy sú úžasné. Ale toto ma zaujalo najviac.“

„To sú len také myšlienky. Vieš, ak mám zomrieť, chcem zažiť čo najviac.“

„Môžem ti to pomôcť splniť,“ navrhol.

„Pochybujem. Niektoré veci na mojom zozname Čo zažiť pred smrťou sú nemožné.“
„Napríklad?“

Nalistovala som tú stranu a ukázala mu bod číslo 26. položiť nohu na každý z kontinentov.

„Prečo by to bolo nemožné?“
„Ako sa dostanem na Antarktídu?“

„Helikoptérou,“ odvetil okamžite a ja som sa zasmiala. Potom mi pohľad padol na úplne posledný bod, ktorý som napísala.

„Povedať moje áno,“ vyslovila som nahlas, zatvorila zápisník a pevne ho stisla v ruke. Všetky stopy smiechu z môjho hlasu sa vyparili. „To sa nikdy nestane. Súvisí to zároveň s tým nájsť lásku ako rose a jack. Predtým som mala ešte nádej, ale táto choroba zničí všetko. Všetky moje sny a predstavy.“ Pocítila som ako sa mi do očí tlačia slzy a už som sa ani nesnažila ich potláčať. Odmietla som sa pozrieť na Nialla, preto som bola prekvapená rukou, čo mi zovrela dlaň.

„Ana, prosím, nestrácaj tú nádej. Si úžasne silná a ja v teba verím. Preto by si mala aj ty.“

„Je to ťažké,“ zamumlala som a chrbtom ruky si zotrela vlhké líce. Niall ma k nemu potiahol a omotal ruky okolo môjho pása. Čiapka mi skĺzla z hlavy a ja som sa v panike snažila po ňu natiahnuť, no on si to všimol, pretože ma zastavil. Uväznil mi zápästia v jeho ruke a druhou mi nadvihol bradu.

„Neskrývaj sa pod čiapkami. Si krásna. A každý chalan by dal čokoľvek za to, aby mohol byť s tebou.“

„Ha. To si nechaj.“

„Ver mi. Ešte stále môžeš nájsť lásku, ktorá bude oveľa lepšia ako tá z Titanicu.“

Pritisol pery na moje čelo a ja som zatvorila oči. Spod viečka mi unikla jedna zatúlaná slza, preto som sa lícom oprela o Niallovu hruď a zhlboka sa nadýchla jeho vône. Bolo to asi po prvýkrát, čo sme boli pri sebe tak veľmi blízko. Až teraz som zaregistrovala tú typickú chlapčenskú vôňu divne zmiešanú so sladkým drievkom a niečím neidentifikovateľným. Chcela som tak zostať navždy. Cítila som sa bezpečne. A ešte som mala nejaký divný pocit v žalúdku. Ale ten som sa rozhodla ignorovať. Asi som hladná.

„Ale s niečím ti môžem pomôcť stopercentne,“ šepol po chvíli.

Nadvihla som hlavu a pozrela mu do očí. „S čím?“

„Máš tam napísané, že sa chceš každý deň smiať.“

Povzdychla som si. „Ak to bude takto pokračovať, smiať sa už vôbec nebudem.“

„Prosím ťa, to by si nedokázala.“

„Ale dokázala.“ Na dôkaz som sa zamračila a otrčila spodnú peru. On sa šibalsky usmial a priložil ruky na moje rebrá.

„Naozaj?“

Pošteklil ma. Ja som zvýskla a prevalila sa dozadu, no on ma prisadol a pokračoval. Snažila som sa ten smiech potlačiť, o chvíľu sa mi však po lícach valili ďalšie slzy, tentokrát ale nie smútku.

„Niall, znásilňuješ ju? Paul ťa zabije.“

„Chceš sa pridať, Harry?“ žmurkol naňho Niall, zatiaľ čo ja som mala aspoň chvíľu na vydýchanie.

„Nechce sa pri–áá...“ Bola som zavalená ďalším telom.

„Grupáč? Liam, ideme!“

Moje prerastené deti.

Vidím to tak, že vám znovu stanovím hranice. 

Pozrite, ja som strašne rada za tých pár dievčeniec, čo mi napíšu komentáre, ale vidím, že koľkí to čítate, a bola by som radšej, keby dostávam viacej názorov. Nepotrebujem iba chválu (hoci, komu to dobre nepadne, však?). Nebojte sa ma skritizovať, sľubujem, že ak budete chcieť, aby som niečo zmenila, budem sa snažiť vám vyhovieť. Dohodnuté?

Ak tu nebude aspoň 10 komentárov, nebude ďalšia časť:) A ešte viete čo? ľúbim vás:)xx