Spider's Web Of Lies 24.

Tieto dva týždne pred Vianocami sú asi fakt najhoršie. Ani nie tým, že je toho veľa, skôr oťapením a nesústredenosťou a a neviem čo ďalej.:D Tak vám sem spokojná po ozdobení medovníkov (bolo ich viac zjedených ako ozdobených.) pridávam časť, pretože už do hlavy ďalšiu vetu o Slovenskom národnom obrodení proste nenapchám. Ani ďalšiu exponenciálnu funkciu (fml. neznášam matiku)

enjoy♥

„Som rád, že nemusím vykopnúť tie dvere,“ povie potichu, a zatvorí ich za sebou. Dvomi rýchlymi krokmi stojí predo mnou s našpúlenými perami, akoby sa rozhodoval, čo má urobiť. Spolu s hlbokým výdychom triaška ustupuje. Pohľadom skúmam jeho známe črty, a hľadám v nich to upokojenie, čo so sebou prinášajú.

„Aj tak ma nenapadá nikto iný, u koho by platila ponuka vyplakať sa na pleci,“ mrmlem skôr svojmu podvedomiu. Jedna jamka sa zjaví, a vzápätí padá a namiesto nej sa usádza zamračenie.

„Finny? Čo to...“ skrčí sa dolu, aby na mňa lepšie videl, a ja tak akosi podvedome skloním hlavu. „Narazila si do stĺpu?“ zažartuje, a hľadí na mňa zdola, a jemne mi kladie ruku na koleno. Keď ale zo mňa nedostane žiadnu reakciu, znovu sa zamyslí.

„Vrazili ti dvere? Alebo si spadla z postele? Nie som príliš dobrý v tejto hre na hádanky,“ povie s úškrnom, a posunie ruku vyššie na stehno. „Mala si autonehodu? Lebo vieš, ako vynahradenie za emočnú traumu by ti moja maličkosť ponúkla opravu tej škatule, v ktorej sa vozíš.“ Vtedy mi nejako skrúti žalúdok, a ja mu silno zovriem prsty.

„Zaradil si do svojej výpočtovej tabuľky aj facku?“ vyletí zo mňa, bez nejakého premýšľania. Zatvorí oči. Možno dúfa, že keď ich otvorí, bude pred ním Finny bez modriny. To by som si prosila aj ja.

„Povedz mi,“ sú jeho jediné slová, vzápätí dosadne na dlážku, a vezme moje dlane do tých jeho dvakrát väčších.

„Nie je čo,“ krútim hlavou s náznakom horkého úsmevu, „proste sa to stalo. Vybil si svoje komplexy na mne. Ach, Harry,“ vzdychám, tak trochu zúfalo, pretože sa mi zrazu vybaví, ako ma mal pritlačenú o stenu na svadbe a zovrie mi žalúdok. Je to v podstate len moje hnusné svedomie, pripomínajúce mi, že jeho odchod na služobku neznamená stretávanie sa s Harrym. Chcem sa vytrhnúť, no nemám silu už ani na to. Keby nechcel, predsa tu nie je, však?

Nemôžem však zabrániť tomu nepríjemnému pocitu, že sa so mnou iba zahráva.

„Čo, Finn?“ Neregistrujem, že ma asi poprvýkrát oslovil prezývkou, ktorú požadujem od všetkých, ale on si nikdy nedal povedať.

„Hneváš sa aj na mňa?“ vyjde z neho trochu dotknuto, a ja si uvedomím, že som si vytiahla ruku z jeho zovretia a posunula sa na posteli ďalej. „Baby... pamätáš si na to? Ja som bol Johnny a ty moja Baby,“ uškrnie sa, a zrazu má ruky na mojom lýtku. Neviem, či som rada, že sa vzdal témy moja tvár. Asi hej. No toto je pravdepodobne horšie.

Cítim, ako sa mi po krku šíri horúčava, a on si ma potiahne dolu, do náručia, kde presne zapadnem. „No tak...“ Tá vôňa je návyková, omotáva mi zmysly, a pristihnem sa tisnúť k Harrymu ešte bližšie, akoby je to to jediné, čo práve potrebujem. A možno aj je.

Trochu zaváha, s rukou na mojej sánke, zatiaľ čo sa mi díva do očí, a ja takmer nebadane krútim hlavou. Zdá sa, že pochopil. V momente je na nohách, a ťahá ma za ním hore so slovami sľubujúcimi, že chce niečo ukázať.

...

„Daj si to dolu,“ potiahne mi okraj svetru, a ja na neho zdvihnem jedno obočie. Ustúpim dozadu, až pokiaľ sa mi chrbát nedotýka skriniek a prekrížim si ruky na hrudi. Šatňa je v tomto momente prázdna, a ja sledujem, ako sa Harry mne otočený chrbtom hrabe v taške. „Na čo čakáš?“ spýta sa napokon, a hodí na mňa pohľad cez rameno.

„Keby si ma chcel dostať z oblečenia, nemohol si to urobiť niekde inde?“ poviem potichu, a ledva zachytím kus oblečenia, čo mi Harry hodí do tváre. So sarkastickým ha ha vycúva preč a zabuchne za sebou dvere. „Nech to netrvá večne!“ kričí.

To, že sme v posilňovni som pochopila. Aj to, že všetci tu Harryho poznajú. Dokonca aj tie čudné pohľady mojím smerom chápem. Ale na čo sme tu, a na čo sa potrebujem prezliecť mi stále nedochádza.

Rýchlo zo seba zhodím sveter, čo ma nechá stáť len v bielom tielku, a nakoniec si neochotne namiesto džínsov natiahnem Harryho šortky, ktoré sú mi (prekvapivo) veľké, a musím si ich pevne stiahnuť šnúrkou.

Opiera sa o stenu, a keď vyjdem von, venuje mi extrémne dlhý pohľad, čo vo mne zanechá nepríjemný pocit, ale nemám šancu to analyzovať, pretože ma potiahne hore schodmi do viacej odľahlejšej miestnosti.

„Myslel som, že ti ukážem...“ odmlčí sa, zatiaľ čo mi pevne obmotáva okolo hánok obväzy. „... že ti ukážem, kam sa chodím ja odreagovať. Mám pocit, že by ti to mohlo pomôcť.“ Usmeje sa a ja som na chvíľu zhypnotizovaná tým pohybom, až pokiaľ ma nepostaví pred boxovacie vrece v rohu.
„A čo s tým?“

„Udri,“ povie pevne. Nadvihnem obočie, a s hlavou naklonenou nabok si premeriavam môjho súpera. „Poďme, poriadne.“

„Harry...“
„Predstav si, že je to on. Čo by si urobila?“ Namiesto náhleho pocitu zlosti, je to ako päsť do brucha a ja si naň pritisnem ruky a zalapám po dychu. Zovriem pery. Nebudem si predstavovať, že je to on. Načo ho vôbec vyťahoval?

„Tak nie. Udri, Finny, do toho!“ povzbudzuje ma, no ja stále váham.

„Si si vedomý toho, že keď do toho udriem, skončí to tak, že to vrece bude boxovať mňa a nie opačne?“

Hlasný smiech odrážajúci sa od troch bielych fľakatých stien a jednej pokrytej zrkadlami zaplní inak prázdny priestor, a ja si zahryznem do pery, aby som sa k nemu nepridala. Zmenu taktiky pocítim, keď ma nabáda do stredu miestnosti, kde visí prívetivejší, chudší a krikľavo oranžový zjav boxovacieho vreca, kde-tu prelepeného čiernou izolepou.

„Uhráme to na moment prekvapenia.“ Nie som si istá, či som to mala počuť. Nevedela som ani, čo z toho vyplýva, pretože veci, ktoré si Harry odškrtáva na jeho zozname Čo treba v živote naučiť Finny, nebývajú zrovna dievčenskou rutinou.

Sľubovaný moment prekvapenia však príde, keď do mňa dve silné ruky, ktoré stoja tri metre rovnou čiarou odo mňa, tento zjav sotia. Asi som sa mala brániť. Od normálneho človeka sa OČAKÁVA, že sa bude brániť. Vrece sa na mňa rúti rýchlosťou a silou, ktorá ma určite zloží k zemi, dolámanú a boľavú. Akýsi divný pud, alebo možno šiesty zmysel ma prinútia zachrániť si môj krehký život, otriasajúci sa v základoch, keď sa pristihnem ako čo najsilnejšie ramenami objímam predmet, lícom sa opieram o kožu a o sekundu neskôr oblápam nohy okolo oválneho predmetu a nekompromisne si ich krížim v členkoch, aby ma „to nevinné vrecko“ nepovláčilo po zemi.

V lietaní sem–a–tam po smradľavej miestnosti objaví Harold nový rozmer zábavy. Smeje sa, až sa zajakáva a každým slabým štuchnutím do môjho chrbta ma húpa viac a viac. A húpa aj môj žalúdok. Aj môj život húpa a občas sa mi hlava zatočí presne ako teraz. Horšie je, že v tom nie je sám.