Spider's Web Of Lies 23.

enjooy♥

P.S.: HD definícii kvality sa neodporúča čítať druhá polovička (alebo nasledujúca časť) pre riziko tečenia vody zo zubov. Len varujem...:D

„Koľko filmov na svete existuje, Li? Rátal ich niekto?“ Fúknem do obláčiku pary, ktorý stúpa z papierového kelímku a zamračím sa, keď nezmizne, pretože mi bráni dovidieť na môjho brata.

Fakt, že so sebou opäť nemám okuliare tomu nepridáva. Nie, že by som ich mohla nosiť, v posledné dni. Veľký rám dotýkajúci sa až mojich lícnych kostí je ľahký ako pierko, no aj tak sa strhnem zakaždým, ako sa pokúsim nasadiť si ich.

Aj tak je to v podstate jedno, až žalostne jedno, ako na takýchto maličkostiach v živote absolútne nezáleží. A koľko je vlastne tých filmov?

Každý ich má rád, pretože nie sú iba americkou kratochvíľou, ale skresľujú život. Niekedy taký, aký by sme si strašne želali a niekedy zase naopak. Otázka je, akým filmom sú naše skutočné životy?

„Neviem, Finny, pravdepodobne sú ich milióny.“

Prudkým pohybom zodvihnem hlavu a šibnem pohľadom po Liamovi a jeho úsmeve, ktorý však nezahŕňa známe jamky, ktoré by som po tomto oslovení čakala. Takmer sa usmejem aj ja. Naivná Finny.

No namiesto toho zo mňa vychádza iba ťažký povzdych, pri ktorom si nechtami zájdem do čerstvo umytých vlasov v zúfalom geste. Pridám aj druhú ruku a pri príjemnom pocite nechtov škrabkajúcich pokožku vlasov privriem oči. Ucítim vôňu nových obliečok, ktoré som si dnes ráno vymenila, keď sa mi podarilo vyhrabať sa z tých starých. Vlastne ma k tomu donútil Liam, len čo si pričuchol a zistil, že na tej posteli boli dlhšie ako je nutné. Okrem toho mal celkom fajn prvý dojem z tej škatule, čo nazývam domovom.

„Čo mám robiť?“ Je to skôr rečnícka otázka môjho žalostného ja vracajúceho sa do skorých tínedžerských rokov, keď som mala pocit, že sa proti mne obrátil celý svet. Aj teraz to tak vyzerá. Okrem Liama.

Na posteli sa posunie bližšie ku mne a nedbajúc o to, že jedna z perín sa pri tom zosúva až na podlahu pokrytú niekoľkotýždňovou vrstvou prachu, sa pokúša rozmasírovať mi krčnú chrbticu. Čelom spočiniem na kolene, ktorého tvrdé kĺby zjemňuje mäkké froté pyžamo, čo mi visí ani nie tak na bokoch, ako pod nimi. Moje kilogramy sa začali záhadne strácať do vzduchoprázdna a nie je to pekné.

Pri príjemných dotykoch zamrnčím a pokrčím palce na nohách.

„Zdvihni mu telefón.“ Aké jednoduché. Ticho sa zasmejem a ten zvuk trhá uši aj mne samej. Potrebovala by som niečo ako učiteľa smiechu, nech zasa viem, ako sa to robí, aby to znelo úprimne alebo aspoň neznelo smutne. Alebo zúfalo. Alebo aby sa to konečne dotklo aj mojich očí. Čokoľvek len nie toto.

„Nie. Neprichádza do úvahy,“ vehementne krútim hlavou, a vymaním sa pritom spod Liamovho dotyku.  

„Prečo nie?“ Pri zmienkach o tom, koho momentálne netreba menovať, ma zakaždým strasie. Akoby sa v mojom tele zjavila trocha energie, ktorá tiež zmizla do vzduchoprázdna. Prevalím sa z predchádzajúcej polohy na pravý bok, aby som mohla zliezť z postele, no pri tom pohybe moja päta zavadí o kelímok s logom sieti kaviarní, ktoré pohltili svet, nedotknutej kávy od Liama a vzápätí so zaťatou sánkou sledujem ako sa tekutina rozpíja na plachte s margarétkami, čo bola prestretá sotva pár hodín. Je to akýsi spúšťač, niečo vo mne klikne, a videnie sa mi rozmaže ešte viac.

„Pre toto. Keď ide oňho, všetko sa rúca,“ hlas sa mi trasie, keď vyslovujem tie slová. Bradou kývnem k neporiadku, ktorý som spôsobila a bosá zmiznem v kúpeľni, kde si ľadovou vodou opláchnem tvár, čo mi príde ako dobrý nápad, pokým nepocítim pichľavé štípanie. Na tej lícnej kosti.

Zovriem okraje umývadla, a snažím sa potlačiť triašku. Otriasam sa až do kosti, bojím sa, že sa o chvíľu rozpadnem na kúsky. Ani neviem čo ma ešte drž pokope. Možno to obľúbené pyžamo, zošuchnuté ešte nižšie. Alebo telefón, čo neprestane vyzváňať.

Liam sa objaví vo dverách a krúti si ho medzi prstami. „Tieto esemesky by ťa možno mohli zaujímať.“

Potrasiem hlavou, preto mi ich nahlas číta. „Máš polhodinu na to, aby si mi zavolala späť. Inak som u teba, a nebudem sa báť rozkopnúť dvere. To je prvá. Nechcem ťa nájsť ako zhnitú mŕtvolu, mám ťa radšej v živej forme. Druhá. Finny, neštvi ma.“

Pomaly sa zosuniem na zem a zaborím si tvár do dlaní. „Posledná. O päť minút som tam.“

Vzápätí ma Liam chytá pod pazuchy a dvíha hore. „Tak ťa poďme dať do poriadku.“ Ani príliš neprotestujem, a nechám ho, nech ma navlečie do vecí, ktoré nespoznávam a potom mi na tvár jemne vtisne okuliare.

„Musím... zamaskovať,“ hlesnem a ukážem si prstom na líce, no potom sa už zdola ozýva zvonenie a Liam ide otvoriť vchod, zatiaľ čo ja si sadnem na okraj postele. Venuje mi pusu na čelo, a niečo mi povie, na čo zmizne za dverami, a nechá ich za sebou pootvorené.

Sedím s rukami medzi stehnami, akoby to mohlo zastaviť ich klepanie, a v žalúdku sa mi niečo hmýri. Keď sa ozve jemné zaťukanie, a on vstúpi, skoro sa prepadnem dopredu, a musím sa na posteli posunúť vyššie, skoro až k tej škvrne.

„Som rád, že nemusím vykopnúť tie dvere.“ 

Zase sa delíme o prácu s Maruš, ktorá nepotlačila chuť napísať mi SWOL, a cukrík pošlem každému, kto rozozná, čo som písala ja a čo ona.:D Mwahaa. Veľa šťastiaa.;D