Spider's Web Of Lies 01.

Weell, prvá časť je tu. Nejak sa mi ju podarilo naťukať, ale teraz sa už vraciam k hlavnej činnosti tohto týždňa - dospávať, dospávať, dospávať. Celý deň v pyžame, a tak si užívam posledný týždeň prázdnin. Aspoň otvorený Word môžem považovať za niečo produktívnejšie:D:)

Ďakujem za tých pár pozitívnych komentárov pod trailerom, dúfam, že sa vám táto poviedka bude aspoň trošku páčiť:) 

„Na Oliviu a Jakea!“ ozýva sa zo všetkých strán a ja som si to zamrmlem popod nos, následne do seba obrátim celý pohár šampanského. Prudko ho tresnem na stôl vedľa mňa, a schmatnem ďalšie z poloprázdnej tácky. Čím rýchlejšie sa opijem, tým lepšie to celé zvládnem.

Po mojej ľavici sa objaví Liam so sklesnutým výrazom, a smutne sleduje, ako si pohár prikladám k perám. No keď zbadá, s akou rýchlosťou som ho vypijem, zdvihne obočie a na tvári sa mu objavuje slabý úškrn.

Prevrátim som naňho oči. Pohľadom sledujem miestnosť plnú ľudí, a s odporom zazerám na ich chrbty. Na opačnej strane miestnosti sa otáča osoba v drahom čiernom obleku a hľadí rovno na mňa. Zamyslene si ma premeria odhora dole, potom zdvíha pohár k prípitku a odpije si. Je to mladý chalan, nie starší odo mňa. Prekvapene naňho hľadím. Ďalší bratranec?

Výhľad mi zakrýva figúra v ružovom kostýme, ktorá smeruje k nám a ja sa rozhodnem pre rýchly únik. Nepotrebujem ďalšiu prednášku o tom, že by som mala byť dokonalá ako moja sestra, alebo zoznamovať sa s nejakým novým bratrancom z desiateho kolena. Takých tu je veľa.

Prázdny pohár vtlačím Liamovi do ruky so slovami stále nechápem prečo som tu a obrátim sa opačným smerom, než moja mama. Pretisnem sa k výťahom, a po ceste sa tvárim, že nepočujem tých pár ľudí, čo sa so mnou snažia naviazať konverzáciu.

Vonku sa konečne zhlboka nadýchnem, založím si ruky za chrbtom a opriem sa nimi o stenu. Hlavná ulica predo mnou je preplnená; typická sobotňajšia noc v srdci Londýna. Chodník sa leskne od vody, čo je iba pripomienka dažďu, ktorý sa spustil asi pred hodinou. Chladný jesenný vietor mi prefúkne popod tenký svetrík a na koži mi naskočia zimomriavky, no nepohnem sa.

Ďalej hľadím pred seba, do uličky oproti, z ktorej o malú chvíľu vychádza skupina chlapcov s úškrnmi na tvárach. Jeden z nich si niečo strčí do vrecka a potom si z hánok a kútika úst zotrie červenú tekutinu. Krv.

Rozšíria sa mi oči a inštinktívne zamierim ich smerom. V tme rozoznám obrysy postavy, ktorá sedí na zemi s chrbtom opretým o stenu. „Haló?“ zavolám. Keď neprichádza žiadna odpoveď, srdce sa mi prepadne až do žalúdku a rýchlo pristúpim bližšie; jediný zvuk vydávajú moje topánky klopkajúce o chodník.

Pozrie hore na mňa a ja si vydýchnem. Žije. „Si v poriadku?“ spýtam sa opatrne a kvoknem si dolu, čo pravdepodobne nie je najlepšie rozhodnutie, keďže mám na sebe šaty, ale v tej chvíli mi to je jedno. Zaujíma ma cudzinec predo mnou. Bezvýrazne mi pozerá do očí, a ja si všimnem krv, čo mu tečie z nosu, spodnej pery aj zo spánku.

„Panebože, čo sa stalo?“ Roztrasenú ruku mu natiahnem k tvári, ale vrátim ju naspäť keď odo mňa odvráti pohľad a zamračí sa smerom k oblohe.

„Som v pohode,“ zavrčí a rukou sa podoprie, aby mohol vstať.

Prekvapene sa postavím aj ja a odstúpim od neho. „Iba som sa snažila pomôcť. Nemusíš byť odporný,“ zamrmlem a otočím sa na odchod. Než stihnem prísť k východu z uličky, vyplaší ma nejaký zvuk za mnou. Prudko sa obrátim späť a zbadám ho ležať na zemi, so zatvorenými očami.

Pod nos si stále dookola mumlem doriti, zatiaľ čo sa ho snažím prebrať fackaním ho po tvári. Keď zistím, že to nepomáha, rozbehnem sa k môjmu autu. Prečo to dopekla robím?

Chalan je ťažký, a dostať ho na predné sedadlo mi dá zabrať. Keď som už na pokraji rozplakania sa, viečka sa mu zatrepocú a on otvorí oči.

„Ježiši kriste, môžeš... môžeš sa pohnúť?“ spýtam sa ho rýchlo a on pomaly prikývne, zatiaľ čo sa dezorientovane obzerá okolo seba. Vtisnem mu do ruky vreckovku, a pritlačím k nosu, potom ho usadím do auta. „Musím ťa dostať do nemocnice.“

„Nie,“ vyhŕkne. „Prosím. Domov,“ vytisne zo seba, zatiaľ čo si líce opiera o chladné okno.

„A kde je domov?“ Už sedím na mieste a štartujem motor, no keď naňho pozriem, znovu má zatvorené oči. „To si snáď robíš žarty.“
A tak mu prehľadám vrecká, až pokiaľ nenájdem peňaženku, v ktorej má zastrčený občiansky. Celou cestou nervózne zvieram volant, a každú chvíľu naňho vrhám znepokojené pohľady. Práve veziem cudzieho, a... veľmi zbitého chalana k nemu domov. Zbláznila som sa.

Aspoň už nemyslím na tú hlúpu, a absolútne zbytočnú párty, z ktorej som sa vyparila. A ani na tie dva poháre šampanského, čo som vypila. Z toho sa hádam nedá opiť. Ešte si to vyžeriem, ale v tejto chvíli ma zaujíma ako som sa zase ocitla v ďalšej kaši.

Možno ten Liamov nápad prilepiť mi na čelo tabuľku s nápisom magnet na problémy nebol až taký zlý.

Bez GPS sa mi podarí bezpečne dostať až pod chlapcov byt, kde zaparkujem pri obrubníku. Tam prudko vydýchnem, zatvorím oči a buchnem si hlavu o volant. Čo nie je práve najlepší nápad, pretože auto zatrúbi veľmi nahlas. Našťastie to spôsobí, že sa cudzinec vedľa mňa strhne. Stretnem sa s párom zelených očí, ktoré na mňa hľadia ešte dezorientovanejšie než predtým. Na okne zostala červená šmuha z rany na jeho spánku, ale krvácanie už zastalo, krv mu zasychá na líci a na leme šedého trička, ktoré má natrhnutý rukáv, a odhaľuje mu kus pleca. Všimnem si tetovania, čo mu pokrývajú ruky a ktoré som predtým neregistrovala.

 „Poď. Si doma.“ Obídem auto k jeho strane, za ruku ho vytiahnem von a potom si ju prehodím okolo pliec. Pri našom výškovom rozdiely na mňa naváži skoro celú svoju váhu, a ja sa s ťažkosťami došuchcem ku vchodu. Dvere sú otvorené, a on býva na prízemí, za čo ďakujem všetkým bohom. Z vrecka sa mu nejako podarí vyloviť kľúče, ktoré mi vloží do roztrasených prstov. Než odomknem, mám pocit, že o chvíľu sa znovu zloží na dlážku, a v strese mu lakťom vrazím do boku, na čo bolestivo sykne.

Vnútri ho usadím na gauč, a potom ho chvíľu pozorujem. Pokrútim hlavou, a spravím pohyb smerom k dverám, no zastaví ma zvuk, čo znie podozrivo ako zafňukanie. Neverím, že to robím.

Nakúkam do dverí, až narazím na kúpeľňu, kde sa mi podarí vyhrabať lekárničku. Schmatnem prvý uterák, namočím ho do studenej vody a ponáhľam sa do obývačky. Jeho privreté oči pozorujú každý môj pohyb, keď som sa zohýnam k nízkej pohovke a skúmam jeho tvár. „Choď,“ šepne, ale nie veľmi presvedčivo. Pokrútim hlavou.

Rukou mu odhrniem z čela neposlušné kučery a potom jemne priložím uterák k rane. Ani sa nepohne, iba zatvorí oči. Keď vyčistím zaschnutú krv na líci, pod nosom a na brade, prehrabem lekárničku pre dezinfekciu a nejaké leukoplasty.

„Vieš, naozaj by si mal ísť do nemocnice,“ poznamenám potichu, a jemu sa na čele vytvorí vráska, z toho ako na mňa zagáni. Prvá reakcia, čo z neho dostanem.

Keď má všetko ošetrené, pomyslím ešte na to, ako sa držal za bok a opatrne mu nadvihnem tričko. Na rebrách sa mu črtajú zreteľné modriny, no viem, že zajtra budú ešte horšie. Snažím sa ignorovať svaly, čo sa mu napínajú pod pokožkou, keď sa prstami dotýkam podliatín.

Slabo mi omotá ruky okolo zápästia a odtiahne ich od neho. „Choď už,“ zachrapčí, oči má zatvorené, a hlava mu padá na plece. Prudko sa postavím.

„Rada vidím toľko vďačnosti,“ poviem jedovato. Jediný zvuk v celom byte je klopkanie mojich podpätkov, z toho ako rázne kráčam k dverám. Keď sa ich chystám otvoriť, sú potlačené zvonka a ja rýchlo ustúpim. Stretnem sa s chalanom, ktorý na mňa nadvihne obočie a potom sa uškrnie. Než stihne niečo povedať, zastavím ho zdvihnutým prstom.

„Na gauči máš dobitého kamoša. Možno by si naňho mal dávať väčší pozor,“ vychrstnem mu do tváre, a pretisnem sa popri ňom von.

Poprosím si názory, bude z tohto niečo?:)