Spider's Web Of Lies 02.

„Finn, ako nemôžeš vedieť, či bol pekný?“ pýta sa ma Ada už asi po tisíci krát a ja prevrátim oči. 

„Normálne, Ade. Bol celý krvavý, a navyše jeho správanie narušilo akúkoľvek štipku šarmu, čo mal,“ precedím pomedzi zuby, a tesnejšie k sebe pritiahnem moju koženú bundu. Vietor mi rozstrapatí vlasy, no už sa ani nenamáham uhladiť si ich. Rada sa pomaly posúva dopredu a Ruby ma za zápästie potiahne bližšie k nej.

„Ale povedala si, že mal jamky a kučery,“ zdôrazní nadšene a oči jej v tme zaiskria. Zovriem pery, neodpovedám, namiesto toho sa znovu posuniem o miesto ďalej. Piatok prišiel príliš rýchlo, a ja som už aj skoro zabudla na incident, čo sa stal takmer pred týždňom. Samozrejme, keď ma dievčatá vytiahli von a začali kvôli tomu vypočúvať, bolo dosť ťažké zabudnúť.

Nohy odeté v topánkach s podpätkami enormnej veľkosti ma začínajú pobolievať, a cítim ako sa mi formuje otlak, a to sa večer ešte ani poriadne nezačal. Neželám si nič viac, len sa môcť vrátiť domov a stráviť ho v posteli s notebookom plným filmov. Pozriem na oblohu s prosbou pre padajúcu hviezdu niekde na druhom konci sveta, a potom sa nejako ocitneme pred vyhadzovačom a chystáme sa vkročiť dovnútra klubu.

„Budem potrebovať preukaz totožnosti, slečna,“ zastaví ma. Vnorím ruku do kabelky a pozriem do peňaženky, potom do každej jednej priehradky, ale nenájdem ho. Dopekla.

Hodím ospravedlňujúci pohľad Adeiným smerom a vyšlem  baby dovnútra. „Nenechajte si kaziť večer. Pravdepodobne ho mám niekde doma, prepáčte.“

„A ako sa dostaneš domov?“ spýta sa Ruby, a ja myknem plecom, potom odstúpim z rady. To už je v tej chvíli najmenšia starosť. Ďakujem šťastná hviezda na druhom konci sveta.

Zhlboka sa nadýchnem a začnem kráčať cestou k najbližšej zastávke metra. Možnosti chytiť taxík v piatok večer som sa už dávno vzdala. Chodník mi však zatarasí nejaká postava. Napriek podpätkom musím vzhliadnuť hore, a potom rozpoznám kučeravé vlasy a úškrn na tvári. Oči sa mi prekvapene rozšíria a obočie vystrelí dohora. Čo tu ten robí?

„Hľadáš niečo?“ Hlas má rovnaký ako vtedy, a mnou prejdú neželané zimomriavky. Obranne si prekrížim ruky na hrudi, potom naňho zagánim, až pokiaľ nevytiahne ruku z vrecka a zovrie v nej známy preukaz.

„Finley Maria Paynová,“ prečíta nahlas, potom mu oči prebehnú po celej mojej postave a uznanlivo prikývne. Mám chuť stiahnuť si krátke šaty nižšie na stehná, ale namiesto toho zalapám po dychu a natiahnem ruku.

„Odkiaľ si to zobral?“ Snažím sa mu ho vytrhnúť, no stačí aby ruku zdvihol nad hlavu a nemám šancu dočiahnuť ho.

„Ležalo to u mňa na dlážke. Pôvodne som ti ho chcel doručiť domov, ale čo by na tom bolo zábavy?“ Kútiky úst má zdvihnuté v provokatívnom úsmeve, a nevidím na ňom už ani jedinú známku toho, že by bol pred týždňom zbitý do krvi.

„Jasné,“ odfrknem a znovu sa skúsim vziať mu ho. Tentokrát sa skloní, aby mal oči na rovnakej úrovni ako ja a vloží mi kartičku do výstrihu šiat, z ktorých mi trčí vrch čipkovanej podprsenky. Na chvíľu mi tam zostane pohľadom, a zahryzne si do spodnej pery, čo by som v inej situácii nepochybne považovala za neskutočne sexi, ale momentálne by sa mi krvi nedorezal.

Preukaz si rýchlo strčím do tašky, potom pozriem na drzého chalana a prižmúrim oči. „Uhni.“ Snažím sa popri ňom prešmyknúť, no vždy sa pohne do tej istej strany.

„Žiadne ďakujem?“ Teraz je už vystretý, a hľadí na mňa so zdvihnutým obočím.

„A moje ďakujem je kde?“ vyprsknem, strčím mu do pleca a konečne sa mi podarí ho obísť. Okamžite začnem rázne kráčať dopredu a neobzerám sa, ani keď na mňa volá celým menom. Moje krátke nohy však nemajú šancu, a o chvíľu ma dobehne, pričom mi položí ruku na spodok chrbtu, nebezpečne blízko môjmu zadku. „Kam sa tak ponáhľaš, Finley?“

Neodpovedám, namiesto toho prudko zastanem a pozriem mu priamo do očí. Normálne som ten tichší typ dievčaťa, čo z bezpečnej vzdialenosti pozoruje problém a čaká, kým sa sám nevyrieši. Ale tento chalan mi dvíha pulz, a naozaj prekračuje hranicu.

Na tvári sa mi objaví úsmev, a on ho začne pomaly opätovať, keď zdvihnem ruku a celou silou ho plesnem po tvári. Zaslúži si to.

Prekvapený zostane na mieste, a ruku si priloží tam, kde sa mu pomaly začína formovať odtlačok mojej dlane. Využijem to ako šancu na rýchly únik, no potom musím zastaviť a vyzuť si topánky. A keď mi po tretí krát zastane do cesty, mám chuť tresnúť mu podpätkom po hlave. Neuveriteľné.

„Potrebuješ odvoz?“ Jeho prízvuk v tejto vete sa ešte viac zvýrazní, a zachytí mi zápästie s topánkami, akoby mi čítal myšlienky.

„Samozrejme, zlato, od teba,“ poviem ironicky, a o krok ustúpim, keď sa znovu ocitne v mojej osobnej zóne. Až vtedy si uvedomím, že mi divo búši srdce a hrudník sa mi prudko dvíha. Môj dych sa medzi nami mení na paru, a normálne môžem cítiť teplo sálajúce z jeho tela. Ruky mám ľadové, a on akoby mi znovu číta myšlienky, pritisne sa ešte bližšie. Už nemám kam ustúpiť, chrbát mi narazí do steny. Bez podpätkov som pri ňom maličká, a roztrasene sa ho snažím odtisnúť, no je príliš silný.

Chlad z chodníka mi stúpa cez chodidlá do tela, a ja nedobrovoľne dýcham vôňu, čo vychádza z jeho tela. Zacítim jemný náznak kože, potu a mužskej voňavky. Vonia ako nebezpečenstvo.

V plnej sile na mňa doľahne strach. Čo ak mi chce ublížiť? Zatvorím oči a hlavu si opriem o stenu za mnou. Chvíľu čakám, cítim na sebe jeho oči, a on potom odstúpi. Prekvapene sa mi zatrepocú viečka a sledujem, ako kráča k okraju chodníka, zatiaľ čo sa mi spomaľuje tep.

Svižne nasadne na motorku, ktorú som si tam predtým nevšimla a potom sa obzrie na mňa.

„Ešte sa uvidíme, Finley Paynová. Mysli na mňa,“ žmurkne, predtým než si na hlavu nasadí prilbu a naštartuje motorku. Nemôžem prinútiť moje svaly k pohybu.

oh well, dúfam, že sa vám páčila aj druhá časť;) ďalšia pravdepodobne cez víkend, možno skôr:)