Weell, prvá časť je tu. Nejak sa mi ju podarilo naťukať, ale teraz sa už vraciam k hlavnej činnosti tohto týždňa - dospávať, dospávať, dospávať. Celý deň v pyžame, a tak si užívam posledný týždeň prázdnin. Aspoň otvorený Word môžem považovať za niečo produktívnejšie:D:)
Ďakujem za tých pár pozitívnych komentárov pod trailerom, dúfam, že sa vám táto poviedka bude aspoň trošku páčiť:)
„Na Oliviu a Jakea!“ ozýva sa zo všetkých strán a ja som
si to zamrmlem popod nos, následne do seba obrátim celý pohár šampanského. Prudko
ho tresnem na stôl vedľa mňa, a schmatnem ďalšie z poloprázdnej
tácky. Čím rýchlejšie sa opijem, tým
lepšie to celé zvládnem.
Po mojej ľavici sa objaví Liam so sklesnutým výrazom,
a smutne sleduje, ako si pohár prikladám k perám. No keď zbadá, s
akou rýchlosťou som ho vypijem, zdvihne obočie a na tvári sa mu objavuje
slabý úškrn.
Prevrátim som naňho oči. Pohľadom sledujem miestnosť plnú
ľudí, a s odporom zazerám na ich chrbty. Na opačnej strane miestnosti
sa otáča osoba v drahom čiernom obleku a hľadí rovno na mňa.
Zamyslene si ma premeria odhora dole, potom zdvíha pohár k prípitku
a odpije si. Je to mladý chalan, nie starší odo mňa. Prekvapene naňho
hľadím. Ďalší bratranec?
Výhľad mi zakrýva figúra v ružovom kostýme, ktorá
smeruje k nám a ja sa rozhodnem pre rýchly únik. Nepotrebujem ďalšiu
prednášku o tom, že by som mala byť dokonalá ako moja sestra, alebo zoznamovať
sa s nejakým novým bratrancom z desiateho kolena. Takých tu je veľa.
Prázdny pohár vtlačím Liamovi do ruky so slovami stále nechápem prečo som tu
a obrátim sa opačným smerom, než moja mama. Pretisnem sa k výťahom,
a po ceste sa tvárim, že nepočujem tých pár ľudí, čo sa so mnou snažia
naviazať konverzáciu.
Vonku sa konečne zhlboka nadýchnem, založím si ruky za
chrbtom a opriem sa nimi o stenu. Hlavná ulica predo mnou je preplnená;
typická sobotňajšia noc v srdci Londýna. Chodník sa leskne od vody, čo je
iba pripomienka dažďu, ktorý sa spustil asi pred hodinou. Chladný jesenný vietor
mi prefúkne popod tenký svetrík a na koži mi naskočia zimomriavky, no
nepohnem sa.
Ďalej hľadím pred seba, do uličky oproti, z ktorej
o malú chvíľu vychádza skupina chlapcov s úškrnmi na tvárach. Jeden
z nich si niečo strčí do vrecka a potom si z hánok a kútika
úst zotrie červenú tekutinu. Krv.
Rozšíria sa mi oči a inštinktívne zamierim ich smerom.
V tme rozoznám obrysy postavy, ktorá sedí na zemi s chrbtom opretým
o stenu. „Haló?“ zavolám. Keď neprichádza žiadna odpoveď, srdce sa mi
prepadne až do žalúdku a rýchlo pristúpim bližšie; jediný zvuk vydávajú
moje topánky klopkajúce o chodník.
Pozrie hore na mňa a ja si vydýchnem. Žije. „Si
v poriadku?“ spýtam sa opatrne a kvoknem si dolu, čo pravdepodobne
nie je najlepšie rozhodnutie, keďže mám na sebe šaty, ale v tej chvíli mi
to je jedno. Zaujíma ma cudzinec predo mnou. Bezvýrazne mi pozerá do očí,
a ja si všimnem krv, čo mu tečie z nosu, spodnej pery aj zo spánku.
„Panebože, čo sa stalo?“ Roztrasenú ruku mu natiahnem
k tvári, ale vrátim ju naspäť keď odo mňa odvráti pohľad a zamračí sa
smerom k oblohe.
„Som v pohode,“ zavrčí a rukou sa podoprie, aby
mohol vstať.
Prekvapene sa postavím aj ja a odstúpim od neho. „Iba
som sa snažila pomôcť. Nemusíš byť odporný,“ zamrmlem a otočím sa na
odchod. Než stihnem prísť k východu z uličky, vyplaší ma nejaký zvuk
za mnou. Prudko sa obrátim späť a zbadám ho ležať na zemi, so zatvorenými
očami.
Pod nos si stále dookola mumlem doriti, zatiaľ čo sa ho
snažím prebrať fackaním ho po tvári. Keď zistím, že to nepomáha, rozbehnem sa
k môjmu autu. Prečo to dopekla
robím?
Chalan je ťažký, a dostať ho na predné sedadlo mi dá
zabrať. Keď som už na pokraji rozplakania sa, viečka sa mu zatrepocú a on
otvorí oči.
„Ježiši kriste, môžeš... môžeš sa pohnúť?“ spýtam sa ho
rýchlo a on pomaly prikývne, zatiaľ čo sa dezorientovane obzerá okolo
seba. Vtisnem mu do ruky vreckovku, a pritlačím k nosu, potom ho
usadím do auta. „Musím ťa dostať do nemocnice.“
„Nie,“ vyhŕkne. „Prosím. Domov,“ vytisne zo seba, zatiaľ čo
si líce opiera o chladné okno.
„A kde je domov?“ Už sedím na mieste a štartujem motor,
no keď naňho pozriem, znovu má zatvorené oči. „To si snáď robíš žarty.“
A tak mu prehľadám vrecká, až pokiaľ nenájdem peňaženku, v ktorej má zastrčený občiansky. Celou cestou nervózne zvieram volant, a každú chvíľu naňho vrhám znepokojené pohľady. Práve veziem cudzieho, a... veľmi zbitého chalana k nemu domov. Zbláznila som sa.
A tak mu prehľadám vrecká, až pokiaľ nenájdem peňaženku, v ktorej má zastrčený občiansky. Celou cestou nervózne zvieram volant, a každú chvíľu naňho vrhám znepokojené pohľady. Práve veziem cudzieho, a... veľmi zbitého chalana k nemu domov. Zbláznila som sa.
Aspoň už nemyslím na tú hlúpu, a absolútne zbytočnú
párty, z ktorej som sa vyparila. A ani na tie dva poháre
šampanského, čo som vypila. Z toho sa hádam nedá opiť. Ešte si to
vyžeriem, ale v tejto chvíli ma zaujíma ako som sa zase ocitla
v ďalšej kaši.
Možno ten Liamov nápad prilepiť mi na čelo tabuľku
s nápisom magnet na problémy nebol až taký zlý.
Bez GPS sa mi podarí bezpečne dostať až pod chlapcov byt,
kde zaparkujem pri obrubníku. Tam prudko vydýchnem, zatvorím oči a buchnem
si hlavu o volant. Čo nie je práve najlepší nápad, pretože auto zatrúbi veľmi
nahlas. Našťastie to spôsobí, že sa cudzinec vedľa mňa strhne. Stretnem sa
s párom zelených očí, ktoré na mňa hľadia ešte dezorientovanejšie než
predtým. Na okne zostala červená šmuha z rany na jeho spánku, ale krvácanie
už zastalo, krv mu zasychá na líci a na leme šedého trička, ktoré má
natrhnutý rukáv, a odhaľuje mu kus pleca. Všimnem si tetovania, čo mu pokrývajú ruky a ktoré som predtým neregistrovala.
„Poď. Si doma.“
Obídem auto k jeho strane, za ruku ho vytiahnem von a potom si ju
prehodím okolo pliec. Pri našom výškovom rozdiely na mňa naváži skoro celú
svoju váhu, a ja sa s ťažkosťami došuchcem ku vchodu. Dvere sú
otvorené, a on býva na prízemí, za čo ďakujem všetkým bohom. Z vrecka
sa mu nejako podarí vyloviť kľúče, ktoré mi vloží do roztrasených prstov. Než
odomknem, mám pocit, že o chvíľu sa znovu zloží na dlážku, a v strese
mu lakťom vrazím do boku, na čo bolestivo sykne.
Vnútri ho usadím na gauč, a potom ho chvíľu pozorujem.
Pokrútim hlavou, a spravím pohyb smerom k dverám, no zastaví ma zvuk,
čo znie podozrivo ako zafňukanie. Neverím,
že to robím.
Nakúkam do dverí, až narazím na kúpeľňu, kde sa mi podarí
vyhrabať lekárničku. Schmatnem prvý uterák, namočím ho do studenej vody
a ponáhľam sa do obývačky. Jeho privreté oči pozorujú každý môj pohyb, keď
som sa zohýnam k nízkej pohovke a skúmam jeho tvár. „Choď,“ šepne,
ale nie veľmi presvedčivo. Pokrútim hlavou.
Rukou mu odhrniem z čela neposlušné kučery a potom
jemne priložím uterák k rane. Ani sa nepohne, iba zatvorí oči. Keď
vyčistím zaschnutú krv na líci, pod nosom a na brade, prehrabem lekárničku
pre dezinfekciu a nejaké leukoplasty.
„Vieš, naozaj by si mal ísť do nemocnice,“ poznamenám
potichu, a jemu sa na čele vytvorí vráska, z toho ako na mňa zagáni.
Prvá reakcia, čo z neho dostanem.
Keď má všetko ošetrené, pomyslím ešte na to, ako sa držal za
bok a opatrne mu nadvihnem tričko. Na rebrách sa mu črtajú zreteľné
modriny, no viem, že zajtra budú ešte horšie. Snažím sa ignorovať svaly, čo sa
mu napínajú pod pokožkou, keď sa prstami dotýkam podliatín.
Slabo mi omotá ruky okolo zápästia a odtiahne ich od
neho. „Choď už,“ zachrapčí, oči má zatvorené, a hlava mu padá na plece.
Prudko sa postavím.
„Rada vidím toľko vďačnosti,“ poviem jedovato. Jediný zvuk
v celom byte je klopkanie mojich podpätkov, z toho ako rázne kráčam
k dverám. Keď sa ich chystám otvoriť, sú potlačené zvonka a ja rýchlo
ustúpim. Stretnem sa s chalanom, ktorý na mňa nadvihne obočie a potom
sa uškrnie. Než stihne niečo povedať, zastavím ho zdvihnutým prstom.
„Na gauči máš dobitého kamoša. Možno by si naňho mal dávať
väčší pozor,“ vychrstnem mu do tváre, a pretisnem sa popri ňom von.
Poprosím si názory, bude z tohto niečo?:)
Ver tomu, že z toho niečo bude!!! Dokonalosť! :*
OdpovedaťOdstrániťďakujeem:-*
OdstrániťShit! Akože, ja nič iné nedokážem povedať...
OdpovedaťOdstrániťPo dôkladnej analýze novej časti, všetkých výpočtoch a zistení, že toto je jediná vec ktorá ma dnes skutočne potešila som usúdila, že toto bude začiatok jednej nenormálne skvelej poviedky.
Pfú, dievča! Asi sme sa streli, tu chalani asi nebudú slávni. Či ?
Anyway, získala si si ma len tým, ako sa snažila opiť na hostine. Že, seriously ? Perfektná sestra, nedokonalé mladšie dieťa s ktorým sú samé problémy ? Ja to žeriem sestra, neskutočne sa teším na novú časť a skláňam sa pred tebou pretože už len tým, že to nepíšeš v minulom čase ma nejako pritiahlo ešte viac. Júú neviem sa dočkať novej časti. Som si istá že dážď a zamračená obloha ti prospievajú ;) ily good sis ;) ♥ xxxxx
Chalani veru slávni nebudú, treba to obmeniť, tak isto ako to písanie v minulom čase. Ale čo ty vieš, v tejto poviedke možno vytvoria skupinu slávnych írskych tanečníkov. Ha.:D nedokonalé mladšie dieťa číslo dva, perfektná sestra ale bude:) z tých šedých oblakov chodím vysávať inšpiráciu, preto ma cez leto múza opustila:( ale už sa pomaly vracia, ide jeseň, veď ty vieš♥
Odstrániťthaanks, evil twin, ily too:)xoxo
och.... ja nemám slov veď to je to také dokonalé! fakt.. ja... čo dodať... bomba proste.. ach.. krása :D debil, veľmi vďačný je -_- Ach, HArold, Harold (Si Harold, však?) kedy sa poučíš? Verím, že za to môže tá dezorientovanosť ! :D
OdpovedaťOdstrániťďakujem:) že či je Harold? no domysli si:P v ďalšej časti sa dozvieme, či je iba dezorientovaný;)
OdstrániťAsafdasasdaf.
OdpovedaťOdstrániťČo. Ti. J*be.
Ako začiatok akurát tak na :O. Tak sa tvárim, viac zo seba nedostanem.
Ja už chcem ďalšiu časť. :O A idem si pozrieť trailer, k*rva, som bola mimo alebo čo?
...vdiusôg. Hjiswb. ♥
Mimochodom, nemáš zač. Ja viem, že mi je rozumieť.
(A Haroooold, ešte aj zbitý a badboy, ak to teda je on, ale určite je, lebo musí. To je dostatočný dôvod. Takže zase len :O. A ešte možno aj ♥. Tak teda :3.)
Ach, tie pocity. Ďalšiu časť dostaneš, keď si ju zaslúžiš!:D (určite ju dostaneš, lebo ja to nevydržím, chytilo ma to!:D) ale celkom som ti rozumela, beriem to ako kompliment:33
OdstrániťToto je brutálne, hlavná ženská postava, to má byť Liamová sestra alebo nejaká príbuzná? Či? A ako to, že nespoznala Harryho? A toho chalana, čo tam došiel na konci, myslím, že to bol Louis...asi :D Som zmätená :D Inak je to strašne pútavé, nedokázala som odtrhnúť oči. Strašne sa mi to páči, bude to super, teda je to super, teším sa na pokračovanie ... Danka :)
OdpovedaťOdstrániťv ďalšej časti sa dozvieeš:P a chlapci tu nie sú slávni, preto nespoznala Harryho:)) ďakujem;)
OdstrániťI like it :)
OdpovedaťOdstrániťthaanks:)
OdstrániťNeslávni chalani, dokonale pútavý názov, dievča zatienené svojou sestrou a písanie v budúcom čase♥♥♥
OdpovedaťOdstrániťNemá to ďaleko od toho, aby mi to s každou budúcou kapitolou vyrážalo dych, Katarína :3
Závisláčim málo, musím sem chodiť častejšie :D (Omeškala som sa o celý jeden deň od vydania tejto kapitoly -_-)
Ale Harry je v tejto poviedke príťažlivý už ako dobitá obeť :D
Inak, teším sa aké meno to zasa pridelíš hlavnej hrdinke :) Po Louisiane a Wilhelmine som plná očakávanie :DD
BTW. It looks pretty darn good, girl ;)
to nevadí, hlavne že si si to tu našla:P Harry je príťažlivý asi v každej situácii, čo ti budem hovoriť:3:D ďakujem aa to meno... prezradím ti, že obyčajné nebude;)
Odstrániťto je dzivéééé :3 páči sa mi to :) teším sa na dalšiu :)
OdpovedaťOdstrániťto som rada, ďakujem:)
OdstrániťFakt skvelé! Ja osobne nemusím moc začiatky, lebo väčšina je vždy o tom istom, ale toto... No zas nemám slov, krásne! ♥ x
OdpovedaťOdstrániťvďaka, sweetheart, snažím sa:P♥
OdstrániťVyzerá to zaujímavo :)
OdpovedaťOdstrániť