Spider's Web Of Lies 19.

Tak po desiatom zatvorení a otvorení Wordu je to konečne vhodné blogu. A vlastne som bola skoro dohnaná k ťahaniu si vlasov, pretože tá-ktorá-by-mala-zvážiť-povolanie-hlavného-donucovateľa-k-činom, si zakaždým niečo rozmyslela, a musela som prepísať. Objednal si niekto po piatich dňoch extra dlhú a prepisovanú časť? Enjoy♥

Kde si? Nesiem jedlo, výmenou za chvíľku času.

Nechcela som to poslať. Vážne nie. Ale prsty sa samé rozťukali po klávesnici, akcia rýchlejšia než reakcia. A tak sa ocitám v tme, nervózne prešľapujúca pred budovou autoopravovne, a v ruke zvieram hnedé papierové vrecko, ktorého vrch je celý pokrčený a potrhaný. Toto bol skutočne neskutočne blbý nápad.

Spotené ruky si utriem do džínsov, a potom s hlbokým výdychom potisnem dvere. Privíta ma príval teplého vzduchu, a zvonček ohlási môj príchod. Za pultom tento krát nestojí nikto, a neisto sa rozhliadnem okolo. Prejdem pár krokov smerom do ošarpanejšej časti veľkej budovy, kde vidím autá v rade za sebou ako predtým, a vydám sa dopredu, dúfajúc, že narazím na nohy vykúkajúce spod niektorého z nich.

„Prišla si,“ ozve sa za mnou, mňa mykne a skoro stratím rovnováhu na už beztak roztrasených nohách. Potichu zahreším, a s rukou na srdci sa otočím k Harrymu. Uškŕňa sa na mňa tak ako to vie len on, a ja zagánim.

„A vyzerá to tak, že aj odchádzam,“ zovriem pery, a potom si pripomeniem, že som neprišla pohádať sa s ním.

„Nie! Počkaj...“ chytí ma za zápästie, „aspoň to jedlo mi nechaj.“ Prevrátim naňho oči, načo mi z ruky vytrhne vrecko a strčí doň nos. Vytiahne sendvič v papieri mastnom od oleja, a uprie na mňa rozšírené oči.

„Ako si vedela?“

Myknem plecom, a vysvetlím mu, že hranolky v grilovanom chlebe považujem za národné jedlo, na čo sa on zasmeje s plnými ústami, a zacúva, aby sa mohol oprieť o kapotu čierneho Chevroletu.

S prekríženými rukami sledujem, ako si hladne odhrýza zo sendviču, ako mu biele roztrhané tričko brucho viac odhaľuje než zakrýva a po prvýkrát ho vidím v niečo inom, než úzkych nohaviciach. Odstrihnuté šortky má tesne nad kolenami, a bledá džínsovina je celá potrhaná a zamazaná od oleja. Všimnem si aj šmuhy na čele, a predstavím si ho zohnutého nad autom, zatiaľ čo si zo spotenej tváre odhŕňa neposlušné vlasy a svaly na rukách sa mu napínajú od zvierania pracovných nástrojov.

Presuniem váhu na druhú nohu, a potichu si odkašlem, snažím sa sústrediť sa na slová vychádzajúce z jeho úst. „Chcela si chvíľku času? Hádam emočný výlev? Veď vieš, že moje plece je ti vždy k dispozícii.“ Pre znázornenie si po ňom potľapká, a druhou rukou sa pustí do druhého zo sendvičov. Akoby sa naše predchádzajúce stretnutie ani neodohralo.

„Nie. Neviem. Vlastne... to je jedno. Nebol to dobrý nápad, mala by som už...“ S nervóznym úsmevom na perách sa posuniem z miesta, slabo mu prstami zakývam, a otočím sa mu chrbtom.

„A to som ti chcel niečo ukázať,“ sklamane za mnou zavolá, a ja zaváham v nasledujúcom kroku, hojdám sa na pätách. Nakoniec sa k nemu s povzdychom obrátim a on sa víťazoslávne uškrnie, potom zmizne vo dverách vzadu, s prísľubom že je o päť minút späť.

Nie je to ani toľko, keď vyletí, na sebe má čisté tričko a známe čierne džínsy, s koženou bundou a kľúčikmi hompáľajúcimi sa na prste, ktorými mykne smerom k jeho odparkovanej motorke. Jeho návrh okamžite zamietnem vytiahnutím vlastných, od auta. Nič riskovať nebudem.

Pozorne ma sleduje, ako trasúcimi prstami štartujem a zaraďujem rýchlosť, ruky má založené za hlavou a na tvári spokojný úsmev, čo ma znervózňuje, a modlím sa aby som nikde nenarazila. Myšlienky mi zabehnú k Zaynovi, a pristihnem sa premýšľať nad tým, že on by mi nikdy nedovolil viezť ho niekam. A Harry sa sem aj tak hodí viac.

 ...

„Moja malá Finny, byť tebou by som si čítal čísla na guliach.“ Ten provokačno-arogantný výraz nalepený v jeho tvári ma začína neskutočne vytáčať, no po upozornení sklopím oči pred tým, ako sa pokúsim zelenú guľu zodvihnúť. Bez toho aby som mu verbálne priznala pravdu, radšej spravím krok bližšie k dráhe a zoberiem si inú, ružovú s číslom osem. Zasmeje sa presne tak, ako keď som si prazvláštne bowlingové topánky, ktoré naozaj nejavili známky rozlišovania pravej a ľavej nohy, obula naopak.

„Teraz by si tým mala vrhnúť. Len, prosím ťa, neriskuj rozbeh a nerozbi im...,“ kým dopovie lekciu číslo jeden, guľa na dráhu letí z výšky a ja sa pri zvuku prikrčím, ako by ma mala zasiahnuť prinajmenšom do brucha, „...dráhu.“

Ukazovákom sa poškriabe na čele, zatiaľ čo blúdi očami po modro osvetlenej miestnosti, akoby čakal že ma niekto príde zatknúť a ja k nemu v tej chvíli hrdinsky pristupujem, celkom blízko, s jednou rukou vbok.

„Tak sa predveď, pán–čo–všetko–ovláda.“ Výzva. Celkom jednoduchá a celkom naivná výzva. Obchádza ma, prsty si zasunie do tej škaredej zelenej gule a o pár sekúnd sa na obrazovke nad dráhou spustia ohňostroje. Všetky kolky zhodené, ten sviniar trafil strike.

„Áno, Finny?“ Pred oči mu nastrčím ukazovák, čo je ešte odvážnejšie, pretože som si takmer istá, že opäť nič netrafím, ale aj tak sa pasujem tento krát s dvanásť kilogramovou, naozaj krute ťažkou guľou, ktorú beriem do dvoch rúk.

„Zmením taktiku,“ oboznamujem môjho súpera s plánom, pred prešľapovou čiarou rozkročím nohy, celá sa nakloním dopredu bez toho, aby ma so sebou stiahla tá guľa, ktorú vzápätí pošupnem po dráhe ako štvorročné dieťa. Pomaly, pomaličky sa kotúľa a ja spolu s jej pohybmi nakláňam hlavu do ľava, kde už sa chystá zísť z dráhy, no ešte predtým stíha zhodiť kolku, ktorá zhodí ešte jednu kolku.

„Vidíš?“

„Všetko čo vidím, je tvoj chutný zadok v ešte chutnejších džínsoch, o ktorom som si istý, že je minimálne päťdesiatkrát krajší ako ten hod, ktorý si predviedla.“

Snažím sa potlačiť červeň, čo sa mi hrnie do líc, ale som si istá, že sa mi to nepodarilo. Namiesto toho sa mi tričko ešte viacej prilepí na chrbát, a ja si ovejem líca, je mi horúco.

Harry sa chystá na hod, s miernym rozbehom a prikrčený, keď mi oči zabehnú k jeho chodidlám, ktoré zachádzajú za čiaru, síce len o kúsok, ale predsa. Akčne sa hodím dopredu, schytím ho okolo pása a potiahnem dozadu, zatiaľ čo ho nahlas upozorňujem na jeho chybu; guľa je už nanešťastie na dráhe, a končí ako tá prvá moja. „Prešľap, ty idiot! Ha!“ Točím sa dookola, nad mojím malým víťazstvom, a potom pristanem pred ním.

„Finley!“ Na malý moment spanikárim. Nahnevá sa? Vybuchne? Slabo sa prikrčím, a čakám na jeho ďalší krok. Jeho ruky sa ocitnú na mojich rebrách, a automaticky sa mi z hrdla vyderie výkrik.

„Taktika najväčšieho podrazáka!“ vytisnem zo seba pomedzi smiech, zatiaľ čo sa mu snažím vykrútiť. Vrazím mu lakťom do brucha, čo však nemá na neho nijaký efekt, skôr ja pocítim bolesť. Lapám po dychu, červená a spotená, zatiaľ čo mi jeho prsty spôsobujú najhoršie muky. Keď sa mi dotkne krku, mám pocit, že sa poskladám na zem, a pri nebezpečnom naklonení sa k tomu aj chystá, no vzápätí má Harry ruky okolo môjho pásu, a drží ma blízko pri sebe, už bez šteklenia.

„Objavil som ďalšiu slabinu,“ zamrmle mi do ucha, potom ma potisne smerom k dráhe, keďže sme sa pri našich kúskoch posunuli inam.

Koncentrujem sa s vyplazeným jazykom, a pripravím sa na menší rozbeh; tesne pred hodom však panikárim, zastanem a guľa mi ťahá ruku k zemi, čo spôsobí vytrčenie môjho zadku. Zrazu sa ozýva len trhanie látky, a ja zisťujem, že tesné džínsy nevydržali nápor všetkého toho pohybu, a moje modré nohavičky zarezané v zadku, sú vystavené na obdiv celému svetu.

Celá tá situácia je absurdná. Harry sa smeje tak isto ako v ten večer, tlieska rukami a nevydáva žiadne zvuky, a ja sa snažím čo najlepšie si rukami zakryť pozadie.
„Tých uzučkých rifiel bude škoda,“ našpúli spodnú peru, keď sa aspoň trochu upokojí, zatiaľ čo sa jedným krokom dostane ku mne a ja strápnene zamrnčím. V Harryho pravej ruke si všimnem mikinu, obe jeho ruky smerujú k jamkám na mojom chrbte.

„Asi som ich nemal tak prechváliť, vážne sa mi páčili,“ šepká mi do ucha a ja mám pred očami jeho miliónvoltový úškrn. V tej istej chvíli ako si zúfalo zaborím tvár do dlaní mnou trhne, keď zatiahne prvý uzol a na bruchu pocítim jeho prsty, keď doťahuje aj ten druhý. Keď sa nemusím skrývať za svojimi rukami v okamihu sa mu zavesím na krk, tak aby mi nebolo vidieť nič okrem vlasov a kým sa on otriasa smiechom, kvílim, ako strašne ho neznášam.