Spider's Web Of Lies 18.

Ospravedlňujem sa, že ju pridávam až dnes, ale vzhľadom na tie dva komentáre pri článku si myslím, že je to v pohode. Alebo? 

enjoy.:)

„Päť, šesť, sedem, osem! Vys–koč na ref–rén! Ľa–vá, bat–te–ment Je–té! Finley, neflákaj rotácie!“

V najväčšej baletnej sále „našej“ umeleckej školy, ktorú smú používať iba staršie pokročilé dievčatá, baby v absolventskom programe a žiaci vysokej múzickej sa rozlieha prísny, prenikavý hlas so štipľavým francúzskym prízvukom a ja zatínam zuby.

Filmový stereotyp baletnej učiteľky sekajúcej slová stojí v rohu, a na tvári má permanentne zvraštené obočie. Je pravda, že dáma v čiernom trikote a jej neustále narážky na moje nepresné a neisté pohyby sa mi dostávajú pod kožu, ale čo mám robiť, keď takmer plačem od bolesti a na ľavú špičku sa dnes vyšvihávam asi len silou vôle?

Predstavte si takú časovú os, akú sme kedysi kreslili na dejepise. Ja v nej mám vyznačené body, a medzi nimi sú medzery rôznych úsekov. Väčšie, menšie, podľa toho ako mi plynie čas, aký význam má pre mňa ktorá–tá udalosť. Čoraz viac sa približujem do budúcnosti, k skúškam do školy a uvedomujem si, že na tréning už veľa času nezostáva. Pri tom pomyslení ma zamrazí, aj pri zistení, že s tým členkom toho neurobím veľa najmenej týždeň.

Nepríjemne studený pot mi pri každom flexe zaplaví čelo aj hrudník a ja som na pokraji s dychom. Keď sa mi ďalší francúzsky výkrik zareže do uší v povele spraviť krok od druhého bodu publika a zakončiť figúru moje slabé telo ma zradí a klenba sa mi podlomí.

Tu končí moja dnešná hodina, myslím si znechutene a s ťažkosťami vstávam bez toho, aby mi niektorá z dokonalých ambicióznych dám pomohla.

Keď som v tejto triede, do ktorej sa každý rok dostane iba osem uchádzačiek mala ešte kamošku, volala ich klince. „Klince. Tupá hlava, žiadne krivky, pichľavá riť.“

Po ospravedlnení, v ktorom som prisľúbila, že na ďalšiu hodinu sa dostavím v plnej forme odkrivkávam z miestnosti, vlečúc za sebou jedno chodidlo, ktoré som vystavila takej záťaži, až naň teraz nemôžem dostúpiť. Z kúta miestnosti si zdvihnem fľašu vody a mikinu, keď sa ocitnem v tichej šatni a hlavu si opriem o stenu za mnou, v ktorej pulzuje hudba.

„Ahoj kráska,“ ozve sa v telefóne len pár sekúnd potom, ako ťuknem na jeho číslo a ja sa usmievam.

„Čo robíš?“ pýtam sa už prezlečená v legínach, svetri a rifľovej bunde.

„Sadám do auta a idem si po teba.“

Ak by som počítala dni, v ktorých ide jeho náladovosť bokom, tento týždeň by mal už piaty dobrý bod a tak sa usmievam ďalej. „Unesieš ma na obed?“

„Och, a ja som si myslel, že rovno do spálne,“ na oko sklamaný hlas sa ozve z reproduktora a kým sa spamätám už dodáva, že o tri minúty je pri škole. Poviem mu, že sa teším ešte pred tým, než sa zamyslím nad tým, do akej miery je to pravda. Keď zistím, že do veľmi veľkej, takmer spoznávam, čo sa tým myslí, keď vás niečo zahreje pri srdci. Ale iba takmer, nie som ten typ dievčaťa.

Ďalšia vlna lepkavého potu zaleje aj môj chrbát keď sa nájdem, ako roztrasene pozerám na schody vedúce na chodník, v duchu sa prežehnávajúc. Bože, ak sa mi toto podarí, v nedeľu pôjdem s mamou do kostola. S mojou mamou.

„Finn?“ Obzriem sa za známym hlasom, keď si uvedomím, že som sa ešte nepohla.

„Ehm, mohol by si mi prosím pomôcť? Ada povedala, že je to iba narazené, tak som šla na hodinu a to som zjavne robiť nemala.“ Pri pomerne malom klamstve sa ošívam na mieste, kým si Zayn zasúva telefón do vrecka a so zamračeným výrazom ide za mnou. Tak ahoj sladký Zayn, je mi ľúto, že tak skoro odchádzaš, ešte som si ťa nestihla užiť, mohol by si sa prosím vrátiť čo najskôr? Cítim, ako sa mi v tvári rozlieva horúčava, srdce sa silnejšie rozbúcha, a s prekríženými prstami dúfam, že nespozná moje biedne zakrývanie klamstiev.

„Kedy sa ti to stalo? A čo to vlastne je?“ Dlaňou si ma pritisne k boku, druhú ruku mi podá a ja sa do neho zakvačím, odovzdávajúc mu väčšinu svojej váhy.

„Je to členok, včera večer som spadla,“ vytisnem so seba, hlava dolu a ruka od potu šmýkajúca sa v jeho zovretí.

„Nevieš odpovedať na otázky v poradí, v ktorom sú položené Finn?“ spýta sa, až podozrivo hravým tónom, a ja mračiac sa dvíham hlavu. Už sme pri jeho aute, a on ma jemne potisne na sedadlo spolujazdca, natiahne sa, a zapne mi pás, potom ma pohladí po tvári. Nadvihnem obočie. Sladký Zayn je späť v časovom rozhraní minúta a pol? Nesťažujem sa.

...

Dotyk odrazu ustáva v pohybe a ja sa dostávam zo sladkého kŕča do reality. Pozriem sa dole aby som zistila, čo sa deje, keď jeho prsty opäť pocítim na členku tesne pod kĺbom a zamračím sa.

„Čo to je?“ Nie som si istá, či sa mám báť reakcie alebo byť v pohode. Jeho neutrálny hlas ma ešte viac zneisťuje. „Uh, tetovanie?“ Prižmúrim oči kým sa hlas pri mojich nohách zhlboka nadýchne.

„To som si všimol, len neovládam čínštinu.“ Palcom jemne prejde po dvoch miniatúrach čínskej abecedy a mňa strasie.

„Bola to stávka. V podstate to znamená niečo ako osud alebo určenie. Nie som si istá, ten chlapík sa na mňa pozrel a z nejakých dôvodov mi porozprával starý čínsky mýtus o červených šnúrkach osudu, ktoré máme obmotané okolo členkov a mne sa to strašne páčilo. Potom sme zrazu obaja vedeli čo si idem dať natetovať, aj kde. Červená šnúrka je synonymum pre osud ľudí, ktorí sa majú nájsť. Tak tam mám osud a moja mama to dodnes nevie. Nikto to nevie. Okrem teba.“

„Mal by som byť poctený?“ spýta sa, a potom zmení polohu, zloží si moje nohy z lona a natiahne sa ako mačka. Z francúzskeho okna bez zastretých závesov dnu preniká lenivé poobedňajšie slnko, a ja pozorujem, ako v ňom prúdia čiastočky prachu.

„Neviem. A ty? Máš nejaké?“ nadhodím opatrne, zatiaľ čo upriamim pohľad naňho, a jemu sa na tvári objaví nesmelý, a trochu silený úsmev.

„Hlúposť. Mal som čerstvých osemnásť, opitá chyba...“ nedokončí, a to posilňuje moju zvedavosť. S našpúlenými perami ho prosím, nech mi ho ukáže, až si napokon s výdychom nadvihne tričko. Pichne prstom tesne nad bedrovú kosť, a ja sa musím nakloniť dopredu, aby som zbadala malé tetovanie. Sú to len iniciálky L.H. a ja zmätene zdvihnem obočie.

„Tiež o tom mama nevie. A nie som na to nejako príliš hrdý,“ povie pevným hlasom, ktorý znamená, že sa nemám pýtať viac, no ja ďalej tlačím na tú tému.

Zayn by sa dal popísať ako taká úsmevná časovaná bomba, ktorá sa vždy natiahne od začiatku, po tom, čo vybuchla. Milá fasáda nahodená na odpočítavajúcich číslach, ktoré symbolizujú katastrofu.

„Bývalka, do riti!“ Bomba práve vybuchla. Evakuovať priestory je príliš neskoro. A po potlačení slabého och, po zvláštnom pichnutí pri srdci a v žalúdku myslím, že aj ja mám právo byť tá naštvaná. No jeho pohľad zďaleka prekoná ten môj, a ja mám pocit, že balansujeme na hrane. Na opačnom konci toho istého noža.

Trištvrtina zásluh je Maruškina, kto si všimol? Tak ju za to ľúbim, a ona miluje len Wattpad.:( Ale aj tak, ďakujte jej. Mám pocit, že by ma vytiahla aj z najhlbšej pisateľskej depky. (srdíčko♥ veď ty vieš:)