Let Me Love You 25.

No... a tak. Potrebujeme predsa aj nejaký zvrat, však?

Liam

Sadol som si za okrúhly stôl v miestnosti, ktorú sme s Paulom a ostatnými používali na porady. Bol som prvý, no o chvíľu sa zaplnili všetky stoličky a pohľady sa upreli na mňa. Odkašľal som si, srdce mi prudko búšilo od vzrušenia z toho, čo som sa chystal urobiť.

Stálo ma to dve prebdené noci, ešte som nebol o tom celkom presvedčený. Ale za pokus to stálo.

Ukázal som na výtlačok časopisu, v ktorom bola správa o mojom údajnom zasnúbení s Danielle. „Čo to má znamenať?“

Nikto neodpovedal. Pocítil som, ako mi niečia ruka zovrela rameno a pozrel som sa do zamračenej Niallovej tváre. „Pýtam sa ešte raz. Čo to má, dopekla, znamenať?“

„Oznámenie, že si zasnúbený,“ v Paulovom výraze sa neznačila ani štipka viny, či ľútosti.

„Zaujímavé, neviem ani kedy som sa zasnúbil.“
„Mal by si vedieť, o chvíľu sa predsa bude chystať svadba,“ na Robertových perách pohrával jemný úškrn a ja som sa prudko nadýchol.

„Prečo?“ taká jednoduchá otázka, a predsa som si nebol istý odpoveďou, ktorú mi poskytnú.

„Pretože ty jednoducho nevieš, čo so svojím životom. A s Danielle ste boli spolu dostatočne dlho na to, aby táto novinka mohla preniknúť do sveta.“
„Už tomu rozumiem. Vy najlepšie viete, ako riadiť môj život a znovu tu ide o peniaze, však?“ Hovoril som ešte pokojne, ale rukami som zovrel okraje stoličky, ledva sa ovládajúc.

„Peniaze sú všetko Liam. Sám si vedel, do čoho ideš, keď si sa stal súčasťou branže.“

„Práveže v tom bude háčik. Nevedel. Nemal som poňatia, že stratím všetku slobodu a právo na vlastný život.“

„Nastal by chaos, keby ste všetci z vás mali slobodu. Neobmedzujeme vás vo všeobecných veciach, ale niečo proste ovplyvniť musíme,“ Paul sa stále tváril bezvýrazne a ja som plesol ruky na stôl.

„Niečo? Ani raz ste si nepoložili otázku, že toto sme nechceli? Že ja nechcem skákať ako vy pískate, ako nejaká cvičená opica v cirkuse!“

„Podpísal si sa na to, skupina rovná sa poslúchanie nadriadených.“
„Naposledy som mal pocit, že MY sme boli VAŠIMI nadriadenými!“

„Tak to si sa mýlil. Máme právo urobiť to, čo je podľa nás najlepšie. Iba pre vaše dobro.“

„Ešte koľkokrát budem počuť vetu „len pre vaše dobro“?! Nikto z vás tu nemá poňatia, čo je pre moje dobro najlepšie!“
Napätie v miestnosti bolo hmatateľné. Ani som si neuvedomil, kedy som sa postavil. Ostatní sa na mňa snažili nepozerať, alebo v Robertovom prípade, ma prebodávali pohľadom. Zapadajúce slnko vrhalo na jeho tvár strašidelný tieň, a odrážalo sa od vyleštenej dosky stola. „Ak sa ti to nepáči, odíď,“ povedal a ani okom pritom nemihol.

„A máš pravdu. To je vlastne dôvod prečo som sa chcel s vami rozprávať. Odchádzam! Nie len z tejto miestnosti, zo skupiny. Definitívne.“

Odsotil som stoličku, tá sa prepadla dozadu a ja som sa otočil na odchod k dverám.

„Liam James Payne. Okamžite si sadni späť. Ani nemysli na odchod, kým ti to nedovolím.“ Paul sa teraz postavil tiež a urobil krok smerom ku mne.

„Mal som pocit, že ak sa mi to nepáči, môžem odísť.“
„Liam, prosím,“ Harryho hlas bol tichý, no ja som pokrútil hlavou.

„Proste už nevládzem, nevydržím to! Nebudem robiť, čo mi oni prikážu, odchádzam!“

„Ani nevieš, koľko vecí môžem použiť proti tebe, Payne,“ Robertova vyhrážka zostala visieť vo vzduchu, a to už som bol pri dverách, siahal som po kľučke.

„A ty nevieš, koľko toho mám ja proti tebe, aby som ťa zrazil na kolená.“

Otvoril som dvere a dal si záležať, aby pritom prudko narazili do steny. „Zničím ti život!“ kričal ešte za mnou, no neotočil som sa.

„To už sa ti podarilo!“

Cítil som zvláštnu úľavu. Opadlo zo mňa všetko, čo ma ťažilo na pleciach, keď som sa s nádychom rozbehol, čo najďalej odtiaľ. Jedna moja časť mi hovorila, že som urobil hlúposť. Ale jediné na čo som mohol myslieť bola Cynthia. Ona mi pomohla uvedomiť si, ako vlastne žijem, ako sa všetko zmenilo pre toho obyčajného chalana z malého mesta. A s úsmevom na tvári som zamieril domov. Pretože po dlhom čase som mal prázdnu hlavu. Na teraz som sa tým nezaťažoval. Nechal som to na budúcnosť.