Let Me Love You 21.

Na obrazovke svietilo meno Liam Payne. Ignorovala som vytrvalé vyzváňanie telefónu a namiesto toho som sa snažila obzrieť si prostredie. Aj s Miou sme stáli v rozľahlej miestnosti, kde sa mala o chvíľu začať módna prehliadka. Mala to byť akási moja prvá skúška, či obstojím v novej práci. Jednoduchá recenzia, pri ktorej som sa spoliehala na pomoc z Miinej strany. Keď to Liam konečne vzdal, na telefóne som si rýchlo nastavila tichý profil, pretože až príliš veľa ľudí začalo vrhať pohoršené pohľady mojím smerom.

„Prečo si to nezdvihla?“ spýtala sa ma Mia a zvedavo sa snažila nahliadnuť mi do telefónu, len ja som ho otočila tak, aby tam nezbadala, kto mi volal.

„Nebolo to dôležité,“ precedila som pomedzi zuby.

„Vážne? Vyzeráš... dosť nervózne. Hádam sa nebojíš?“

„Ale nie, len som zle spala. To je v pohode.“

Vlastne som nespala vôbec, ale to som Mii vravieť nemusela. Ráno mi trvalo dosť dlho, kým som zamaskovala kruhy pod očami, no oči opuchnuté od sĺz som zakryť nemohla. Liama som nevidela vyše mesiaca, odkedy sme sa rozlúčili ešte v LA. A nehovorila som s ním asi tri dni. A to ma zložilo. Nebola som si už ničím istá, v mojom vnútri sa bili rôzne emócie. Na jednej strane som neskutočne túžila po jeho blízkosti a chcela som, aby mi to vysvetlil. Na druhej... som si tým nebola taká istá. Bola som naštvaná na Liama, že sa nemôže rozísť s Danielle verejne, na to, že som nevedela či sa vôbec rozišli aj v súkromí. Bola som naštvaná sama na seba, že som sa zbabelo vyhýbala kontaktu s ním, ale jednoducho som nechcela mať moje srdce, ledva držiace pokope rozšliapané.

„Fajn. Nechceš niečo piť?“ spýtala sa ma Mia a tým ma vyrušila z úvah, z ktorých sa mi pomaly začínala točiť hlava. Až vtedy som si uvedomila, že mám v ústach sucho.

„Ak by sa dalo, obyčajnú minerálku.“

„Hneď som späť.“

O chvíľu sa objavila aj s dvomi fľašami minerálky a jednu mi vtisla do ruky. Opatrne som si odpila, potom preniesla váhu u z jednej nohy na druhú a s povzdychom som sa nervózne obzrela po miestnosti. Kedy to už začne ?! Klepkala som opätkom o starú podlahu, nervózne si hrýzla peru. Keď som otočila hlavu po druhý krát pri reproduktoroch sa zázračne zjavil nejaký povedomý chalan. Veľmi povedomý, tie vlasy som už niekde jednoznačne videla. A keď k nemu pri kráčal blonďavý chlapec obliala ma horúčava, takmer ma neudržali nohy. Riskovala som pád na zadok. Viem, odkiaľ ten úsmev poznám.

 „Mia, nemôžem tu byť. Oni sú tu, alebo aspoň prídu.“

Cúvla som späť ku stoličke, kde som mala veci a priškrtene vysvetľovala Mii, ktorá aj tak nemohla chápať, prečo tak náhle odchádzam. Vlastne ma trochu zachvátila panika. Do rozhádzanej kabelky plnej mojich bludov som hodila fľašku minerálky s telefónom, ktorý som dovtedy zvierala v ruke. Šklbla som každým opätkom, schytila topánky do ruky s bežala k východu. Všetko sa to dialo rýchlo, okolie som mala rozmazané. Vedela som len, že ak rýchlo nezmiznem budú z toho problémy.  Do úzkych dverí sa naraz pchali dve telá. Len ťažko som mohla vnímať o koho som sa vo dverách obtrela. Takmer som bokom, po špičkách prekĺzla ibaže na páse ma zachytila silná ruka a stiahla ma späť. Celé zle! Rýchlo som dýchala, hruď sa mi dramaticky dvíhala až sa takmer obtierala oňho, bol veľmi blízko. A to nebola práve výhoda pri tom ako krásne voňal, a čo to so mnou vždy robilo. Topánky mi s buchotom vypadli z ruky, nohy mi tŕpli. Nevládala som pri ňom.

„Takže si to ty,“ vydýchol mi do tváre. Usmieval sa, nič nevedel. Oprela som sa o zárubňu za mnou v pokuse ukľudniť sa. Siahol po mojej ruke, ale chytiť ju som mu dovoliť nemohla. Radšej som ju rýchlo zasunula za chrbát. Slová zo mňa nevychádzali, ostala som paralyzovaná. Mohla som naňho len ticho hľadieť zdola, vlhkými očami, ktoré som mala doširoka roztvorené. Takmer nebadateľne som pokrútila hlavou a pokúsila sa vymaniť. Pomedzi nás vošiel niekto, koho sme obaja prehliadli, no mne zabránil v úteku. To, že sa na nás dvoch upieralo celkom dosť očí nám tento krát neprekážalo. Vnímali sme len jeden druhého. On sa na mňa natlačil úplne, boli sme telo na telo, tváre len kúsok od seba.

„Povedz niečo,“ šepol znova. Zvrtla som hlavu doľava, tak aby som sa naňho nemusela pozerať a s roztraseným hlasom som povedala to posledné, čo som musela.

„Ja už ti nemám čo povedať.“

V tej chvíli ma pustil, a mne stiekli po lícach slzy. Miesto kde ma držal pálilo, a ja som ušla. Neotočila som sa, nevedela som, či ide za mnou. Kričal moje meno. Bude mi chýbať, ale ja už nevládzem...

toto je neskutočne dokonalá pesnička♥ - povinne všetci vypočuť:)