Let Me Love You 19.

„Tak sa tam opatruj, dobre? Budeš mi chýbať.“ Stála som s Mary v letiskovej hale, všade okolo nás boli uponáhľaní ľudia a mne po tvári tiekli slzy.

„Aj ty mne.“ Posledný krát sme sa objali, potom som zamierila k bránam a v duchu som sa lúčila s mestom anjelov. Byt som zanechala v rukách Mary, mala za úlohu predať ho. V Londýne sa najskôr ubytujem v hoteli, potom zamierim na hľadanie nového príbytku. Bola som zvedavá na moju novú prácu, nových ľudí, a hlavne som sa tešila na Liama. Ten nevedel o mojom sťahovaní. Malo to byť prekvapenie, a dúfala som, že mi to vyjde.

Keď som pristála na letisku Heathrow, pršalo. Na sklenú strechu letiskovej haly dopadali obrovské kvapky, no mňa počasie neprekvapilo. Na hlavu som si natiahla kapucňu nepremokavej bundy a potiahla za sebou moju batožinu. Nemala som toho veľa, iba dva obrovské kufre a jednu príručnú tašku. Vonku stál rad taxíkov a do jedného z nich mi šofér pomohol naložiť veci.

„Kam to bude?“ spýtal sa ma, keď sme sedeli v bezpečí auta. Sedadlá razili cigaretami a mentolom a dážď bubnujúci všade okolo ma znervózňoval.

„Uh,“ zasekla som sa a následne mu prečítala adresu hotelu, ktorú som mala napísanú na papieriku vo vrecku bundy.

Keď sme sa pohli smerom k východu, oprela som sa hlavou o chladné okno a zatvorila som oči. Napriek tomu, že som skoro celý let prespala, bola som unavená. Dúfala som, že mi nebude trvať dlho aklimatizovať sa na toto časové pásmo. Bola som rada, že šofér nebol zhovorčivý, namiesto toho pridal hlasitosť na nejakú tunajšiu rádiovú stanicu, a ja som sa mohla venovať vlastným myšlienkam. Zaujímalo ma, čo práve robí Liam, či je s chalanmi alebo doma. Či na mňa myslí. A ako bude asi reagovať, keď ma uvidí?
Dala som si za úlohu nenápadne vyzistiť, kde býva. Pochybovala som však, že sa k nemu dostanem, a nemala som šajn, ako sa s ním stretnem. Nakoniec mu to aj tak asi budem musieť povedať...

„Slečna, sme tu,“ budil ma šofér a ja som sa zmätene rozhliadla okolo seba. Stáli sme pred vchodom do hotela, a moje kufre ma už čakali pred dverami.

„Ďakujem veľmi pekne.“ Pousmiala som sa a z tašky som lovila peňaženku. Bola som rada, že som si už v LA zamenila doláre za libry. Podala som mu príslušnú sumu a potom som už stála v hotelovom lobby a rozhliadala sa okolo.

Všetko tu bolo ladené do hnedej a béžovej, na sedadlách z ratanového dreva sedelo pár ľudí a za recepciou stál sympatický mladík. Pobrala som sa k nemu, kufre ťahajúc za sebou.

„Ako vám môžem pomôcť?“ spýtal sa ma, keď zdvihol pohľad od obrazovky počítača pred sebou.

„Mala by som tu mať rezerváciu,“ povedala som potichu, takmer šeptom.

„Meno?“

„Cynthia Rogersová.“

Chvíľu tam niečo ťukal a potom sa usmial. „Áno, izba číslo 154. Marcus!“ zakričal. Pribehol chalan v uniforme, nemohol mať viac rokov než ja a pozrel na recepčného. „Odveď prosím ťa slečnu Rogersovú do izby. Tu je jej karta, potom sa vráť, čaká na teba Dean.“

Prikývol a vzal oba moje kufre. Nastúpili sme do výťahu, vyviezlo nás to na tretie poschodie a ja som pomaly nasledovala Marcusa až na koniec chodby.

V mojej izbe mi položil kufre a do ruky mi dal kartu. „Raňajky, obedy a večere sa podávajú v jedálni, zídete len dolu a od recepcie naľavo uvidíte presklenené dvere. Keby ste niečo potrebovali, stačí povedať. Je tu aj telefón s číslom na recepciu. Príjemný pobyt,“ zaželal mi.

„Ďakujem,“ povedala som a vzápätí zmizol preč.

Najradšej by som sa zvalila na manželskú posteľ, ktorá stála naľavo odo mňa, krémové prikrývky a nazberané vankúše vyzerali lákavo. No namiesto toho som prešla k oknu a odhrnula som ťažké zelené závesy. Mohlo byť tak okolo obeda, no podľa zamračenej oblohy sa to nedalo odhadnúť. Z tašky som preto vytiahla mobil, ktorý okamžite pýtal aktualizáciu časového pásma. Bolo presne bol druhej, no nebola som hladná, iba unavená.

Okno poskytovalo výhľad na ulicu, kde sa premávali chodci a autá, nebola som však presne v centre. S povzdychom som sa prinútila vyjsť z izby, v hlave som mala predstavu čerstvého vzduchu a poriadnej dávky kávy.

V najbližšom Starbuckse som si kúpila kávu do ruky, a potom som sa ubezpečila, že mám v taške turistickú mapu. Pevne som dúfala, že ju nebudem musieť použiť, zatiaľ čo som sa pustila dolu ulicou.

Ešte stále jemne mrholilo, tak som si na hlavu natiahla kapucňu a s úľavou si odpila z kávy. Vtom ma upútal titulok nejakého bulvárneho magazínu v stánku s časopismi. Vzala som ho do ruky a so zvrašteným čelom som sa začítala. Mala som pocit, akoby sa mi srdce prepadlo až do žalúdka a nohy sa mi roztriasli.

ZASNÚBENÍ?!

Áno, asi to tak bude. Spevák zo skupiny One Direction aj s priateľkou Danielle Peazer sa tým očividne netaja, pretože to už potvrdil to manažér ich skupiny, Paul Higgins...

Pod tým bola fotka Liama s Danielle, a detail na Daniellinu ruku na ktorej sa blyšťal krásny, nepochybne zásnubný prsteň...