Let Me Love You 15.

(Maruš... ty vieš ;)

„Liam,“ potriasla som ho za rameno, no on sa iba pretočil na druhú stranu a absolútne ma ignoroval. „Liam!“ Tentoraz som ho buchla po hlave a on pomaly otvoril oči. „Spíš ako zarezaný. Meškám do práce, náhradný kľúč je v košíku na chodbe, potom zamkni. Zavolaj mi,“ vychrlila som zo seba v rýchlosti, venovala mu pusu na líce a náhlivo vybehla z bytu.

Vedela som, že taxíkom by to trvalo trikrát dlhšie a tak som sa s povzdychom rozbehla k metru.

„Zlatko, ahoj,“ usmiata Mary sa objavila v mojich dverách, práve keď som si vyzliekala veci. „Šťastný nový rok,“ zaželala mi a objala ma, potom ma pobozkala na obe líca. „Aj tebe.“ Úsmev som je automaticky opätovala, jej entuziazmus bol nákazlivý.

„Nemôžem uveriť, že nás hneď nahnali do práce,“ povzdychla si, „a keď už sme pri tom, dnes majú prísť nejakí ľudia na fotenie. Beatriz chce, aby si tam bola a robila si poznámky, budeš musieť napísať článok.“

„Fajn. Nevieš, kto to bude a kedy?“ spýtala som sa, a to už Mary bola pri dverách.

„Nemám poňatia, ale Nancy ťa príde potom ohlásiť. Musím bežať, je toho veľa. Držím palce.“

S povzdychom som sa otočila k stolu. Keď som zbadala neroztriedené papiere ešte spred sviatkov, privrela som oči a dúfala som, že keď ich otvorím, všetko to zmizne. Nanešťastie sa tak nestalo a ja som sa musela bez rannej kávy pustiť do upratovania mojej nočnej mory.

Práve keď som stála na otočnej stoličke a snažila sa dosiahnuť na najvyššiu poličku, otvorili sa dvere a ja som sa skoro zosypala na zem.

„Prepáč, ja som len chcela... máš ísť so mnou, na to fotenie. Hovorila ti Mary?“ Opatrne som sa prichytila operadla a zliezla dolu. Potom som sa pozrela na Nancy, zavalenú kopou šanónov a prikývla. „Idem, zoberiem si len pár vecí.“

Nazula som si lodičky, zobrala si poznámkový blok, pero a prešla som si rukou po vlasoch. Drdol sa mi pomaly začínal rozpadať, no nechala som to tak a ponáhľala sa za Nancy, ktorá vyzerala, že jej z rúk už-už všetko popadá. „Ukáž pomôžem ti,“ ponúkla som sa jej a odbremenila ju o pár šanónov.

„Vďaka.“ Potichu sme kráčali po chodbe až do šatní. Nancy veci poukladala na kôpku na zem a navrch položila napoly dopitú šálku kávy. Pri tej vôni sa mi spravilo v ústach sucho.

„Polož to sem,“ ukázala mi, „Beatriz by tu mala byť za chvíľu, počkaj tu na ňu.“

Otočila sa na odchod a ja som za ňou ešte stihla zavolať. „Nancy, prosím ťa, vybavila by si, aby mi niekto priniesol kávu?“

„Jasné.“

Skvelé, pomyslela som si a oprela sa o stenu. Netrvalo dlho a otvorili sa ďalšie dvere. Vošla Bea a za ňou sa dnu vovalilo ďalších sedem osôb.

„Cynthia, tak tu si,“ vydýchla a schmatla ma za rameno, vzápätí som bola natisnutá pred neznámymi tvárami. Teda, neboli všetky neznáme. Keď som uvidela Liama, srdce mi zastalo a potom sa znovu rozbúchalo dvojnásobnou rýchlosťou. Stál na konci a zmätene sa obzeral, na tvári mal náznak únavy a... previnilosti?

„Tia, toto je Harry, Zayn, Niall, Louis, jeho priateľka Eleanor, Liam a jeho priateľka Danielle.“

Oh shit. Shit.

„... zoznámte sa s Cynthiou, bude o vás písať článok...“ Slová ku mne doliehali z diaľky. Neviem, kto bol viac vyvalený, či ja, alebo Liam. Každopádne som sa snažila vyčarovať úsmev, keď som si s každým podávala ruku. Liamovu som dlaň stisla silnejšie, než bolo potrebné, ale nedala som vedieť, že sa poznáme. Kučerovláska menom Danielle mi bola už teraz nesympatická.

Ani neviem ako som sa ocitla priamo vedľa fotografa, do ruky mi niekto vtisol šálku kávy a sledovala som, ako okolo mňa pobehujú zmätení ľudia. Cítila som sa stratene, tak som iba hrnček zvierala v rukách, až mi obeleli hánky a so zatvorenými očami som počítala do sto. Nedostala som sa ani k päťdesiatke, keď sa zvuky začali ozývať iba ako šum v pozadí a fotograf začal vykrikovať povely.

Odpila som si z kávy a potom opatrne otvorila oči. Pred bielou plachtou práve stáli upravený Liam s Danielle a mne až zabehlo.

„Si v poriadku?“ začula som vedľa seba hlas a snažila som sa ho zaradiť, predtým, než som sa stretla s párom modrých očí.

„V po-hode...“ vytisla som zo seba a odkašľala som si. Teraz som mala k hlasu zaradenú tvár bloňďáka v obleku, za ktorým sa ako verný psík vliekla maskérka a snažila sa robiť posledné úpravy na jeho nagélovaných vlasoch.

„Niall,“ vystrel ku mne ruku a ja som mu ňou opäť potriasla.

„Ja som, uh...“

„Cynthia,“ doplnil ma a pozorne skúmal môj výraz, ktorý bol určite v tej chvíli vážne divný. V mojom vnútri sa bila zmätenosť a zúrivosť, či skôr žiarlivosť.

„Áno,“ prikývla som a môj pohľad opäť sústredila na Liama a Danielle. Nemohla som si pomôcť, ale zatínala som zuby a až po chvíli si uvedomila, že sa ma Niall niečo pýta.

„Koľko máš rokov? Vieš, pretože vyzeráš dosť mladá...“

„Och, mám dvadsaťjeden,“ usmiala som sa, teda aspoň som sa o to snažila.

Zdalo sa mi, že deň ubehol až príliš rýchlo. Bola to spleť pobiehajúcich maskérok, usmievajúcich sa modelov a nenápadného zazerania na Danielle. S Liamom som neprehovorila ani slovo.

Okolo tretej sme sa ocitli v jedálni, natlačení pri jednom stole, a ja som nejakou náhodou sedela priamo pri Danielle.

Jedlo som len prehrabla vidličkou, rozprávala som sa iba s Niallom, no ani jemu som nevenovala plnú pozornosť. Snažila som sa pýtať aj ja jeho, len on debatu zvrtol vždy späť na mňa.

Potom som len začula Daniellin hlas. „Počkaj Liam, máš niečo na pere,“ natiahla sa k nemu a pobozkala ho. Priamo. Na pery. Rovno. Predo mnou.

Zhlboka som sa nadýchla a vzápätí vydýchla. Cítila som, ako to vo mne vrie. Vedela som, že to pravdepodobne bola kravina. Ospravedlňovala som to tým, že som nevedela čo robím. Bez rozmýšľania som vzala šľahačkovú tortu, ktorá ležala nedotknutá na tanieri. Na šok všetkých pri stole som ju tresla Danielle do kučeravých vlasov a trpko sa usmiala.

„Počkaj Danielle, máš niečo na vlasoch.“