Until We Bleed 06.

Um. Nope.

TOTO ♥

„A toto je čo?“ pýtam sa, točím sa okolo vlastnej osi, tak zaskočene, hoci som to asi mohla uhádnuť v momentoch, keď ma Harry nasadil do jeho opancierovaného (mám podozrenie, že naozaj opancierované je) auta a povedal, že má pre mňa prekvapenie. Že som bola dobrá, a že si to zaslúžim. Vtedy som sa pokúšala otvoriť dvere, nedbajúc na rýchlosť, ale on bol s detskou poistkou rýchlejší.

„Má to odborný názov kuchyňa, obývačka a kúpeľňa a dokopy byt. A je to tvoje.“ Opiera sa o vchodové dvere, stelesnenie sebadôvery v oblečení, čo pravdepodobne stojí viac než je moja výplata za dva mesiace. Lampa uprostred stropu je jediný zdroj osvetlenia a vydáva matnú oranžovú žiaru, ktorá zvýrazňuje všetky tiene.

„Táto diera, hej? Nevedela som, že máš o mne až takú veľkú mienku, Harry. Mám byť poctená? Skákať od radosti?“

„Domyslel som si, že keby ťa vezmem do vily, pošleš ma dopekla. A navyše, toto je viac... pre teba.“ Odlepí sa od dverí a prejde popri mne ďalej, kde sa zvalí na rozheganý gauč. Okrem plne zariadenej kuchyne a koberca, ladiaceho k závesom, s podozrivo vyzerajúcimi dierami a škvrnami je to jediný kus zariadenia. Aby som nemusela priznať, že má pravdu, len skrivím pery a prejdem okolo polovičnej steny, ktorá delí obývačku od kuchyne. Tam do šálky s odštiepeným okrajom napustím trochu vody, ako provizórny popolník a zložím sa na zem vedľa Harryho nôh.

„Ešte raz, vďaka. Riadne si sa plesol po vrecku,“ poviem sarkasticky s cigaretou medzi perami. Keď už je môj, idem si označiť teritórium. „Za čo som si to vlastne zaslúžila?“

„Vlastne ma to tu nestálo nič, ak niekto denne spozná stovku ľudí, zistí, že diera ako táto sa dá zohnať vo veľmi krátkom čase... zadarmo. A ty vieš za čo.“ Kopne rozpadnutou topánkou do mojej rozpadnutej tenisky, ja naňho pozriem spod oblaku dymu a krátko sa zasmejem.

„Poistíš si svoje tajomstvá? Hviezdička, ale ženy nie sú lacná záležitosť.“ Prejdem mu nechtami po holeni až ku kolenu, kde ich zaborím do diery, ktorá ho odhaľuje.

„Neviem, niečo mi navrávalo, že ty si,“ zaškerí sa, aj s jamkami v lícach a odhalenými zubami. Pozriem na svoje krátke nohavice, roztrhané silonky a tielko s koženou bundou, čo mám na sebe uprostred zimy, myknem plecom, lebo dobrú odpoveď nemám a potom zatvorím oči.

Cítim ho ako stálu prítomnosť po mojej pravici a počujem vzdialené ťukanie, no sústredím sa radšej na zvuky sirén a ruchu, ktoré prenikajú pootvoreným oknom dnu.

„Aký je tvoj príbeh?“

Pomaly vyfúknem dym spomedzi pier, a roztvorím oči, vyrušená z pokoja. Harry stále hľadí na obrazovku svojho telefónu, ale nepochybne sa ma niečo pýtal.

„Prosím?“

„No príbeh. Každý má nejaký,“ tentoraz zdvihne pohľad a veľmi vážne mi pozrie do očí, akoby na tej otázke záležalo. Akoby som mu to niekedy povedala. Aj mu to objasním, že ja príbehy nerozprávam, tak nech si ide prečítať knižku.

„Takže mi to nikdy nepovieš?“ Znovu mi kopne do topánky, a ja sa trochu odsuniem.

„Nie.“

Po chvíli pauzy. „Chceš niečo jesť?“

„Nie.“

Cítim, ako sa hmýri za mnou, gauč pod jeho váhou hlasno protestuje, a potom ma zľahka potiahne za vlasy, aby som pootočila hlavu. Vyfúknem dym do jeho tváre, autá revú dolu na ulici a vzduch sa blyští, hmlistý od tepla, naplnený  únavou, čo vidím v jeho očiach.

Položí si nos za moje ucho tak, že sa mu pery priamo hýbu oproti môjmu krku a nechám ho, nech rukou postúpi na moje rebrá. „Chceš sa so mnou vyspať?“

„Nie.“ Ďalší oblak putuje oproti jeho perám a on má ústa pootvorené, zatiaľ čo oči doširoka roztvorené, zreničky takmer veľkosti dúhoviek, preto zľahka vytrčím jazyk, aby sa dotkol toho jeho a zaborím si ruku do jeho rozstrapatených vlasov.

„Spýtaj sa ma, keď si nájdem plnú chladničku a možno posteľ namiesto gauča.“