Until We Bleed 07.

A hej, možno to nerozvíja dej. Ja sa už len tak pretlčiem touto poviedkou a blog balím. Písanie nie, to ma napĺňa, hoci možno bez odozvy to nebude ideálne. Aj tým sa pretlčiem. 

Budúci týždeň je dosť možné, že časť nebude, pretože sa chystám dať notebook do opravy - vlastná šikovnosť ma nikdy neprestane udivovať. 

Enjoy♥ /zakiaľ ešte môžete/

V byte sa zastavil čas. Doslova. Obité hodiny na kuchynskej stene ukazujú trištvrte na sedem, čo je presne kedy mi odchádza metro k Long Johnovi a vždy ma pri pohľade na ne obíde malý infarkt. Nie že by som nemohla byť neskoro. Ale nemôžem. Jediné plus na tejto diere, teda okrem toho že je to diera, je, že sa nachádza vo výhodnej pozícii blízko metra, čo ma dostane do baru. Cestovné tam a naspäť máme preplatené. Tak sa v ňom vozím, obklopená podobnými indivíduami ako som ja, keď sa nadránom vraciam späť v rozbitom stave. Občas si len tak kývneme, že hej, ja to poznám, hej, tam som bol. To som zažil. My spodina spoločnosti musíme držať spolu.

V kúpeľni zase je rozbité zrkadlo.

Sedem rokov nešťastia, pomyslím si, keď stojím zhrbená nad umývadlom v malom priestore, studená voda z hrdzavej točky zlepujúca mi mihalnice a rozmazávajúca riasenku po lícach. Bolo rozbité bohviečím, ale malé fragmenty nejako zostali pokope v ráme a poskytujú skreslené odrazy v drsnom žiarivkovom osvetlení. Je to skoro ako zábavný dom v lunaparku –  odlupujúca sa farba na stenách a dverách, hrdzavé pánty a moja vlastná tvár zízajúca na mňa späť ako kaleidoskop.

Také isté máme u Johna, len tam sa spod trhlín valia tlmené zvuky nočného života, hudby, dymu a z malého útočiska ma vždy vytrhne búšenie na dvere. Vtedy myslievam na to, že to prestala byť zábava v momente, keď som prvýkrát do toho baru vkročila.

Môj spánkový režim je prehodený, preto keď niekto poobede po prvýkrát otestuje zvonček pri dverách, návšteva kúpeľne je pre mňa dôležitejšia. Otváram po štvrtom zvonení.

„Hej, ten zvonček prekvapivo funguje, aj ja som sa čudovala,“ poviem zeleným listom, čo mám v tvári a rozhrniem ich, aby som sa mohla pozrieť na adresáta. „A čo ty tu? Bol si sa pýtať aj na moju adresu? Vieš, v bare ťa pokrstili, vraj si ‚ryšavý kokot‘ teraz.“

„Poslali ma na kontrolu, či si tu náhodou nezomrela a nenájdu ťa až po mesiaci rozkladajúcu sa a požieranú háveďou. Nesiem papraď,“ zaškerí sa Ed a vtisne mi kvetináč do rúk.

„Myslíš tým, že popstar sa už týždeň neukázala, tak vyslal teba, aby mohol do tohto bytu nasťahovať niekoho iného v prípade, že by som už bola preč. A inak, si si vedomý toho, že táto kvetina tu má šancu na prežitie asi takú, ako ja bez cigariet?“

Prevráti očami a namiesto odpovede ma potlačí dnu, aby mohol zatvoriť dvere a pozrieť sa dookola.

„Ahoj MTV a vitaj v mojom príbytku,“ zamrmlem sarkasticky, a položím kvetináč na konferenčný stolík, kde vyzerá smiešne v porovnaní so svojím okolím.

„Máš to tu... útulné.“ Prídavné meno útulný je naspodu rebríčka slov, ktorými by som tento byť mohla opísať, ale to mu nepoviem. Usadí sa na kraji roztiahnutého gauča, kde je ešte pokrčená moja deka s vankúšom a ja prejdem do kuchyne.

„Dáš si niečo? V mesačnom menu mám na výber zoschnutú cereálnu tyčinku, plesnivý rožok a vodu z vodovodu.“

„Tak preto mi Harry vravel, že mám nakúpiť namiesto uvítacieho darčeku do bytu. Vďaka bohu, že ja som slušný hosť a myslím na naše potreby.“

Prinesiem nám šálky, mne tú s odlúpeným okrajom, pretože mi nejako prirástla k srdcu, a potom si nalejeme víno a oprieme sa plece k plecu o parapetu pri otvorenom okne aj s cigaretami.

„Nie je tu požiarne schodisko, ani gitara, ale holuby hej, takže... na staré časy.“ Štrngneme si šálkami, hľadíme striedavo na olovenú oblohu a holubov na telefónnych šnúrach a ja premýšľam nad minulosťou, čo často nerobím, pretože nemám na to čas. Ani chuť.

„Vieš Harry mi...“

„Prišiel si sa sem rozprávať o ňom?“
Ignoruje moje zdvihnuté obočie a pokračuje, „Hovoril mi, že si sa s ním nechcela vyspať.“
„A ty si tu na to, aby si ma presvedčil? Nech sa poddám slávnemu šarmu Harryho Stylesa?“

Pokrúti hlavou a v kútikoch úst mu zaihrá úsmev. „Čo sa tváriš ako idiot? Vieš, začínam premýšľať, že tá prezývka, čo ti dali v bare sa mi začína páčiť...“

„Charlie, možno ti ešte nevliezol pod kožu, ale uisťujem ťa, že on žiaden slávny šarm ani nikdy nemal. Je to len lúzer, taký istý ako ja, ktorému sa pošťastilo.“

Obloha je olovovejšia, lebo sa pomaly zmráka a húf holubov začína opúšťať svoje miesto na kábloch.

„A ja som si myslela, že si sa týchto sentimentálnych sračiek niekde po ceste zbavil. Prestaň tu na mňa vyťahovať metafory. Keď myslíš.“
„Ja to viem. Nechaj ho, nech ti ukáže, čo je v skutočnosti pravda.“