štvrtok 6. marca 2014

Until We Bleed 03.

Nový dizajn na oslavu konca tohto chúďatka zimy (už som sa vzdala akejkoľvek nádeje pre sneh.) Páči sa? Aaanyway, dôležitá správa na konci časti.:)) ↓↓↓


Prípravy na večer sú vždy hektické, zmes rúk bijúcich sa o púder, zvuku fénov a nahoty. Zvrátená verzia cirkusu s umelými nechtami a bolestivými účesmi, a nad tým všetkým sa vznáša cigaretový dym. Filtre s odtlačkami tmavého rúžu bude nejaký nešťastník zbierať na druhý deň.
Nesnažím sa zostať bokom. Vrhnem sa hlavou vpred do toho chaosu, a keď mi nejaký necht zaderie očko do silonky alebo dostanem lakťom do boku, už ani nemihnem brvou. Biznis.
V kostymérni sa už dýcha trošku lepšie, ale pojem súkromie sa nepoužíva. Videla som viac nahých ženských, než by som kedy chcela. Kostýmy si vyberáme samy, škody hradíme z vlastného, a pred každou show sa sprchujeme v zadnej miestnosti. Tam sa počet nahých tiel zvyšuje, ale keď náhodou sídlite na ulici, odpojili vás od vody alebo ňou radšej šetríte, je to najlepšia možnosť. Medzi zvery vás nemôžu predsa vypustiť chlpaté a smradľavé.
Ťažké voňavky sa dávajú naposledy. Sú to tie fejky s francúzskymi názvami, ktoré zo seba nezmyjete dva dni. Preto keď vyrážam už pripravená na chodbu, čo delí hlavnú časť od prípravných miestností, mierne krčím nos nad ‚zvodnou dračicou‘ a dúfam, že moji dnešní hostia nie sú alergickí na niektorú z tých dvadsiatich zložiek.
Cam mi prízvukoval, že tí špeciálni hostia sú fakt špeciálni, a že to nemôžem dodrbať, lebo bude prúser. V podstate keby hocičo nevyšlo je prúser, ale dnes obzvlášť. Dúfam, že to aspoň bude stáť za to.
Keď za sebou zabuchnem dvere, a pritlačím sa o ne chrbtom, všetky pohľady sa obrátia ku mne. Miestnosťou už vibruje hudba, nie však ohlušujúca, a nos mi okamžite zaplní známa vôňa, ktorú v malých obláčikoch vyfukujú z pier tmavé postavy. Svetlá zablikajú. Na chvíľu zatvorím oči, a s výdychom sa odlepím od dverí.
Rozkročená zostanem pred kovovou tyčou a pomaly si ich všetkých prezerám, s pootvorenými ústami a iskriacimi očami, a potom sa začnem hýbať, držiac každého pohľad pár sekúnd. V hlave sa mi ozývajú slová exkluzívna show, a viem, že to musím predĺžiť, nechať ich lapať po dychu, rozopínam si prvý gombík na košeli zaviazanej tesne nad pupkom, točím sa dokola.
„Ktorý je ten šťastný?“ poviem napokon, a s prižmúrenými očami sledujem, ako sa miestnosťou rozoznejú výkriky. Dovedú ma až k mužovi, nie, skôr chlapcovi, oproti mne, ktorý s rozšírenými očami a jointom visiacim z kútika pier sleduje, ako k nemu pomaly kráčam. V tých topánkach s rozťahanými remienkami, no moje nohy sú už dávno zvyknuté.
„A ako sa ten šťastný volá?“ Nakloním sa dopredu, rozopínajúc si druhý gombík, a chlapec sleduje ten pohyb očami. Jeho tvár mi je akási známa, no nevenujem tomu priveľa pozornosti. Bolo ich priveľa na to, aby som si ich všetky pamätala.
„Harry,“ zachrapčí prekvapivo hlbokým hlasom, a ja naťahujem ukazovák, aby som jemne prešla po línii jeho lícnej kosti.
„Všetko najlepšie k narodeninám, Harry. Počula som, že si bol veľmi zlý chlapec,“ slová sa mi vinú z jazyka takmer nechcene, zopakované príliš veľa krát a ja sa snažím nestŕhať, ale adresujem ich len jeho uchu a vidím, ako na chvíľu zatvára oči. Potom má jednu ruku pripútanú ku kovovej tyči za jeho hlavou, slúžiacou presne na takéto účely, a ja rozopínam tretí gombík.
Spolupracujúc s hudbou, otočím sa mu chrbtom, a vzápätí sa zohnem tak, že priložím dlane na zem. Počujem ho vydýchnuť, a miestnosťou opäť znejú výkriky a povzbudenia. Dosadnem na jeho kolená, a zakloním hlavu, potom pomaly žmurknem. „Veľmi, veľmi zlý chlapec.“
Nechtami mu jemne poškriabem zátylok, kde sa mu točia malé kučery, a potom som preč.
Rytmus je rýchlejší, a cítim adrenalín v žilách, keď sa tá pravá show len začína. Zvedavým očiam neunikne ani jeden pohyb, stŕham blúzku, a odhadzujem ju na jedného z nich.
A potom je všetko len jedna veľká rozmazaná šmuha, keď sa strácam v hudbe, pote a adrenalíne, z ktorého žijem. Opäť som pri Harrym, odpútavam mu ruku a navigujem ich obe na môj pás, zatiaľ čo si rozkročenými nohami sadnem na jeho kolená. Niekto mi k ústam prikladá joint, a ja by som nemala, absolútne, napriek tomu vdýchnem známy dym a potom ho vypustím oproti jeho krku, zatiaľ čo mu rozopínam gombík na košeli, pretože proste musím ešte vidieť aspoň kúsok z tých tetovaní.
Uškŕňa sa na mňa, akoby z neho už opadla tá prvotná zdržanlivosť a ruky zovrie pevnejšie okolo mojich bokov; po krku sa mu spustí kvapôčka potu, a ja som aspoň v tejto chvíli rada, že nie je nejaký perverzný päťdesiatnik, pretože do riti.
Za tenkou látkou nohavičiek mám už nejaké bankovky, pribúdajú ďalšie, niekto mi ich napchá dozadu podprsenky a ja naňho žmurknem, a nemôžem zabrániť úškrnu, čo sa mi objavuje na perách. Keď mi niekto ponúkne ďalší joint, neváham, a pozornosť potom venujem pootvoreným Harryho perám, kde vydýchnem dym.
Celá tá situácia mi pripadá mierne bizarná, hoci v bare boli už aj mladší. Možno príliš mladí, ale ak im vo vreckách cinká, všetci dokážu prižmúriť oči. Premýšľam nad príbehom toho predo mnou, pravdepodobne nie je nijaký zúfalec, drahé hodinky a kvalitné oblečenie naznačujú opak.
„Dúfam, že sa ku mne vrátiš, Harry,“ poviem opäť len jemu. Viem, že to urobí. Vidím to v jeho zelených dúhovkách, v tom ako ma hladí po rebrách, ako sa mračí keď vstávam. Viem, že to urobí, ale pripomeniem mu to. Len pre istotu.  

Príspevok číslo 300. (To mi ako vyšlo, omg.) Publikovaný presne na tento špeciálny dátum. 


!!!!!!

Všetko najlepšie, blog!! DVA ROKY. WTF?
(Keby to nejdem skontrolovať na bloggeri, zabudla by som. Fuck, som strašný bloger. Nepamätám si ani naše narodeniny.) ALE AKO. DVA ROKY!!!
Dobre, nejdem sentimentálne vykecávať o mojich pocitoch pri zakladaní blogu, toho som už povedala dosť, len že ďakujem každému jednému návštevníkovi, tých viac ako 200 tisíc návštev je úžasné číslo, a ja som len rada, že blog vôbec existuje. A že vás mám, moje čitateľky, čo so mnou majú trpezlivosť, bez vás by nič nebolo. Love you heaps.:)))) 
Otváram bonboniéru (samozrejme tú čerešňovú s alkoholom, lebo som rebel. Party hard), lebo tortu nemám. Ak ste zapálené cukrárky, môžem vám napísať adresu a v pošte nejakú čakám.:D Zatiaľ mi stačí komentár o vyjadrení vašej neskutočnej lásky. Just kidding.:D (Ale nie. Vážne)
Oslavná piesonka. Lebo nikdy nie je zlý čas na spomienky. A fetus Direction. 

4 komentáre:

  1. :OOOOO Harry a ona, neskor :OOO. awwww. Teším sa na ďalšiu časť *-*

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Čo by na toto povedala tvoja mama, Katherine?!
    Ale ja nie som tvoja mama a poviem ti, páči sa mi to :D Len ten moment prekvapenia bol iný, než som si predstavovala, ale celkovo sa mi to veľmi páčilo! A je jasné, že zelenooký sa vráti, to by nebol on, keby sa za niekým takým nevrátil!!! Každopádne, som zvedavá ako ho "poteší" nabudúce :D Končím, bolia ma zuby takže sayonara my dear ♥ xxx

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Som tu jak som sľúbila, pretože ja vždy držím slovo, no nie?! A ako dobrá kamarátka ťa nechcem sklamať, nie že by som tu už niekedy spravila... Ale nie dosť o mojej dokonalej maličkosti, vráťme sa k tebe... PECKAAA, počuj ty vieš ako prebrať človeka z dlho pretrvávajúceho útlmu, vyvolaného deficitom spánku... Som rada, že si ma dnes tak "milo" donútila prečítať si to.Znova opakujem "milo" pretože som si istá, že by to šlo aj inak povedať.Nabudúce to môžeš skúsiť, dobre? Anyway (všímaš to, obľúbené slovo nášho selfie-maniaka), píš ďalej, pretože to ozaj stojí za to... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. ours-number-is-69.blog.cz
    s kamoškou rozbiehame už dlhšiu dobu blog.. ak by mal niekto záujem, prečítajte si a okomentujte :) ďakujeme :3

    OdpovedaťOdstrániť