Until We Bleed 04.

„Povedz mi,“ zachrapčí, a ten hlas mnou prejde, celým telom, rezonuje. Zakloním hlavu tak, že mi dopadne na jeho plece.

„Čo ti mám povedať?“ Dám si záležať, aby sa mi pery obtierali o jeho ucho, a potom nechám jeden vlhký bozk na boku jeho hladkého krku.

„Meno... kto si?“ Otáčam sa mu tvárou dopredu, a rozkročím nohy tak, že mu sedím na kolenách. Nakloním sa bližšie, a on presúva jednu ruku z môjho odhaleného chrbta cez zadok, až mi zovrie stehno.

„Klamanie je najväčšia zábava, akú si môže dievča užiť bez toho, aby sa vyzliekla. Ale je lepšie, ak to urobí. A za tajomstvá sa platí, hviezdička.“

Pri tomto mi zaryje nechty do stehna, a ja syknem, plesnem mu po rukách. Hudba tu nie je až taká hlasná, v jednej z privátnejších miestností klubu, kde dominuje krvavo červená kombinovaná s tmavým masívnym drevom. „Ešte vieš za aké tajomstvá sa platí? Na akých by si zgustli milióny ľudí po celom svete.“ Provokatívne nadvihnem obočie, a aby som poukázala na moju pointu, s dôrazom sa porozhliadnem po miestnosti, a zastavím až na cigarete, čo má v ruke. V okamihu je na zemi, a ja ju zamračene zašľapujem, zatiaľ čo on mi chytá zápästia. Sebavedomý pohľad sa rozsýpa ako domček z karát.

„Nie, to nemôžeš,“ vydýchne, a ja sa snažím vymaniť zo zovretia, no drží ma príliš pevne.

„Hviezdička, pokiaľ si pamätám, nikde som sa nezaviazala o tom, že budem zatajovať informácie. Vieš, keď nad tým tam rozmýšľam, toto je tá najlepšia alternatíva, aká mi z toho vychádza. Ako prchká popstar hľadá útočisko v stripclube, to by bol celkom fajn príbeh, nie? A ja by som možno konečne nemusela spávať zložená na stoličke v prezliekarni.“

Zakloní hlavu, a obscénne červené pery pootvorí v slabom vzdychu. S úškrnom čakám, kým pomaly uvoľní stisk na mojich zápästiach, a potom sa z neho postavím, no než stihnem odísť, chytí mi boky.

„To nemusíš ani teraz.“                                      
„Ty mi o tom povedz, Harry. Aké je to nemusieť sa báť o miesto na spanie, kariéru a predovšetkým peniaze? Vieš, niečo by som ti rada objasnila. Ale bude to chvíľku trvať, dúfam, že kým si zmizol do sveta, stihli ťa naučiť malú násobilku. To je všetko čo potrebuješ, aby si spočítal, koľko tu zarobím.

Šéf si zakladá na jednej veci, nepotrebuje totiž nikoho, kto nepotrebuje jeho. Zamestnáva skrachovancov, ktorý zodpovedajú jeho minimu alebo ho usexujú až k pracovnej zmluve. Keď tak nad tým rozmýšľam chlapi to majú ťažšie... Podľa zákona, nám patrí jedno percento z jeho mesačného zisku. Keďže má také veľké srdce, povedal si, že to zdvihne na štyri a jedno z toho, pretože sme seriózny a čestný podnik, si nechá na odvody, ktoré za nás poctivo platí. To je pravidlo, nezaregistrovaná sa tu nemihne ani myš.

Nemáme taxu na hodinu, ani mzdu v závislosti od našej práce, sme nedefinované... len kravy z ulice. Takže ak sa tu tomu sviniarovi otočí za mesiac šesťdesiattisíc libier, tak si na tých tvojich pekných prstíkoch možno spočítaš, že medzi nás delí tisícosemsto libier. Pracuje nás tu dvanásť. To by sme mali, tamto delené toto, uh... presne stopäťdesiat libier každej z nás, ktorá tu drie, ohuruje, fajčí vtákov.

Za koľko minieš stopäťdesiat libier ty, Harry? Musel si niekedy žrať a bývať a fajčiť za také peniaze? Druhá smutná vec je, že naše sprepitné odovzdávame, započítava sa do tých šesťdesiatich tisícov, z ktorých sa krájajú percentná. Na alkohol, na kostýmy, na náklady. A my všetci len držíme hubu a makáme ďalej, lebo sme skrachovanci a on to vie.“

Teraz sa postaví aj on. Na tvári možno úžas, že som toľko slov dokázala povedať za takú krátku dobu, možno ešte stále prepočítava to, čo ja som sa už dávno naučila naspamäť.  „Nemôžeš to... pozri ja...“ prehrabne si vlasy, zvažuje, „chápem v akej si situácii, ale úprimne... ja by som sa dostal do maléru, to si ani nevieš predstaviť. Už vtedy som tu nemal byť, nieto ešte teraz.“

„Nechápeš v akej som situácii, ale to asi nikto okrem tých, čo sú na mojej úrovni,“ zasmejem sa, tak znechutene. „A prečo sa vraciaš? Už tretíkrát.“

„Pretože ešte stále neviem tvoje meno. A ak mi sľúbiš, že sa o tom nikto nedozvie, uvidíš ma aj nabudúce.“ Vytiahne kôpku bankoviek a ukáže mi ich, aby som videla ich celkovú hodnotu. Obočie mi vystrelí až do ofiny, no on mi len rýchlo strčí do ruky sumu akú som pokope nevidela už poriadne dlho, a než mu stihnem vysvetliť, že striptérkam sa bozky na lícach nenechávajú, je preč. 

Beriem to, že nová poviedka sa vám nepáči?