Vstúpiť každý deň do Pajzľu (s veľkým P – už len z princípu) s tou istou myšlienkou, ktorá mi už ani neznie nádejne, skôr až paranoidne, sa mi stalo známou rutinou. Občas sa mi tá myšlienka myslí lepšie, keď očkom hodím po podlahe a je pre zmenu umytá, alebo aspoň pozametaná, zbavená všetkých endemitných pozostatkov. Znamená to pre mňa, že časť dňa si vystačím bosá.
Hlavu hore dievča, možno sem dnes zavíta Hollywood.
To heslo je rovnako staré ako naše remeslo a tak nad ním len
nadvihnem ľavý kútik a bežím odovzdať kostým z víkendu. To sa tu robí tak pre
istotu, aby sme škriabavé atrapy z výpredajov náhodou nepoužívali v civile.
Precízne opatrenie, škoda, že nezahŕňa aj pranie.
Tmavý priestor, ktorý sa dá inak popísať ako masa dreva, čo
pokrýva podlahu, nábytok aj steny, si viem popamäti prejsť aj so zatvorenými
očami. Staré stoličky a niekedy, keď to tu starý Lingvist rozbiehal, naleštené
mahagónové stoly ako doplnok ručne vyrezávanému barovému pultu, ktorému je
treba uznať, že vyzerá pekne dodnes, aj keď ho ničíme opätkami, ak náhodou
pódium už nestačí.
Zlaté platne povešané po stenách spolu s plagátmi
undergroundových kapiel, ktoré sa občas cestou zastavia a fľaše s lákavým
leskom na presklených poličkách. Tyče vynechám, tyče kazia atmosféru a
spôsobujú mozole. Ale sú tu a ak sa to tak dá povedať– živia ma.
The Long John Pub je príťažlivé miesto. Zastrčené ďaleko od
Regentu, hlboko v ulici, ktorá ide dole kopcom, plnej krčiem, čo majú vonku
barové stoličky, z ktorých sa dá strašne ľahko zdrbať– len tak horeznak, lebo
idú z kopca. Každopádne my, čo sme tu už zaslúžilí a patrične nedocenení
zamestnanci trpíme fóbiou, že to tu raz na nás padne. Pretože ten sympatický
výzor, to je ako keď nastriekate pekný účes strašne hrubou vrstvou laku a potom
ho prestriekate ešte tisíckrát, no raz to proste prestane fixovať a tak vaše
vlasy, zničené a uschnuté, rezignujú.
V tielku, ktoré mi odstrihnuté siaha iba pod rebrá a
rifľových kraťasoch sa vyberiem umyť parket, zatiaľ čo čakám na ostatné zamestnankyne,
aby sa dostavili pokiaľ možno na čas, kým Cam nechytí hysák a každú chvíľu si
strapaté dlhé vlasy prehodím späť na chrbát. Potom dnu vojde akýsi chlapík, s
tučným všetkým a grandiózne odignoruje pretočenú tabuľku na dverách.
„Dobrý,“ pozdraví chrapľavým vlasom a ja si sama pre seba
nadvihnem obočie.
„Pre štamgastov dobrý, pre bardámy stále mizerný.“ A on to
nepočuje, akoby aj mohol, keď len so slinami v kútikoch zíza pod to moje
tielko. Venujem sa zaschnutej šmuhe z rozbitého rúžu na podlahe, aby sa pán
dostatočne nažral pohľadom až kým červená farba konečne začne miznúť pod mopom
a on pokračuje: „Prišiel som vyjednať podmienky, pre nadštandardné služby, o
ktoré máme záujem.“
Vtedy si vynúti moju pozornosť a ja skúmam jeho postavu, na
ktorej vidím známky potu a značkový oblek, potom si prstami prejdem po
temene.
„Po prvé, v tomto biznise sa, pane, nevyjednáva. To je fakt,
pretože my sme v podstate viazané prachmi, ktoré vy máte a my nie s tým, že
máme vždy iba jednu možnosť, aj keď po druhé sa vás musím spýtať, čo pod
pojmom 'nadštandardných služieb' myslíte, pretože u nás sa prasce nepasú.“
Mop si zaseknem pod pazuchou, aby sa vyjadril zo svojich
myšlienok, ale na tvári mi zamrzne úškľabok, keď zočím postavu vo dverách do
kanclu. Do riti. Do paže. Kurva. Muž pokrúti hlavou keď sa k nám približuje, s
otravným strniskom na tvári a pri tom zatlieska. Vysunie si stoličku od stola
najbližšie k mužovi a žmurkne na mňa.
„Vždy drzá Čerešnička, moja obľúbená,“ nechutne si oblíže
pery, „zoznámte sa. Toto je tvoj nový Pán a toto je dievča, ktoré bude plniť
všetko, čo poviete, pokiaľ platia ustanovené ceny.“
Pod Camovým upretým pohľadom vrazím mop do kýbľu až všade
naokolo vystrekne špinavá voda, a potom sa s úsmevom hodným role
v nejakom dramatickom seriály priblížim k nášmu zákazníkovi. To už
mám nacvičené.
On zo seba vydá chrapľavý smiech a vyloví z vrecka
na saku vizitku, ktorú potisne na stôl ku Camovi. „Nadštandardné služby,“ zopakuje,
„na dnes – chceme iba to najlepšie. Dúfam, že je na vás spoľah... podmienky
ujasním po telefóne. A tá sa mi páči. Ostrá,“ zakýve hrubým prstom smerom
ku mne, venuje mi posledný pohľad, a ja sa ledva ovládnem od vykrútenia
pier. Svaly na tvári po každodennom tréningu by už však mali poslúchať.
Keď ma ale po chvíli niečo potiahne za pútko na kraťasoch a
bokom vrazím do stola, sformujú sa vrásky na čele aj pri ústach. Ten bastard.
Dýcha mi zozadu na krk, ja sa však ani nepohnem. Viem, že jediný zlý pohyb mi
zaručí odplatu, ak som si ju už nezaslúžila. Možno by som aj brala to fyzické
násilie, zakázané kvôli stopám, nikto sa predsa nechce pozerať na vyfarbenú
kožu. Drsné prsty mi prehrabnú vlasy, a potom potiahnu, aby som zaklonila
hlavu.
„Vyzerá to, že naša malá drzaňa bude mať dnes prácu.“
Samozrejme, už teraz asi začnem podpisovať pod tieto práce dve mená. Najúžasnejšej Maruš a.k.a. čučoriedke všetci ďakujeme. A ešte všetci teraz okamžite začneme počúvať Arctic Monkeys, lebo Katie povedala!!:D Že sú presne moja šálka kávy, a celý AM je oficiálny soundtrack k tejto poviedke.
AM :3 najlepší ^^
OdpovedaťOdstrániťSoooo...časť je..úžasná. Úžasne úžasná :)
Je to oproti sladkym podviedkam s 1D rozdiel ale pozitívny :)
Teším sa na ďalší štvrtok :D :3
Začína to zaujímavo. Len tak ďalej. Je to skvelé. Maj sa pekne. xxx
OdpovedaťOdstrániťBola by som rada, ak by ste navštívili môj nový blog s poviedkami o 1D :))
OdpovedaťOdstrániťmyownworld-badbitch.blog.cz
Ďakujem :3
-Leya Caslin
Wáu! Strašne sa mi páči, ako popisuješ prostredie :)
OdpovedaťOdstrániťA teraz tradične prichádza čas na moje nekonečné teórie, takže Petti ide na to!
Podľa mňa, ten starý koberec, ktorý zaparkoval pri "Čerešničke" prišiel vyjednávať pre Harolda! Ja si chcem byť istá, pretože to by bolo fakt super a normálne by sa mi ani nechcelo dýchať, keby že to fakt urobíš. Už si viem predstaviť scénu, kedy sa ona pripravuje na toho starého smreka, rozrazí dvere do izby a tam to kučeravé chlapča! Och, Božemôj to by som asi padla na riť!! :D Každopádne, teším sa na novú časť ♥ xxx
P.S. nezabúdaj čekovať e-mail, zlato! ;)