Spider's Web Of Lies 30.

Dobre, tak asi nekončíme. Po poslaní tejto časti Maruš nasledovala veľmi vášnivá debata s dvomi alternatívami, a nakoniec sme vyšli s treťou, takže... uvidíte.:)

enjoy♥

Vlastne ani neviem, prečo som si myslela, že bol dobrý nápad uvažovať nad prácou v kaviarni, alebo akomkoľvek inom sociálnom prostredí. Došlo mi to niekedy v čase, keď som tretieho zákazníka, čo vošiel dnu s úsmevom prinútila mračiť sa v priebehu pár sekúnd. Prirodzený šarm. Po mame.

Vlastne ani neviem, prečo som si myslela, že bol dobrý nápad uvažovať všeobecne nad pracovaním. Nie teraz. Vtedy, v temných časoch výberu kariéry, po skončení pekla, čo bola stredná škola. A že s tým tancom sa vlastne ďaleko nedostanem, to mi tiež nedošlo. Mohla by som. To by som však musela posielať prihlášky vybavovať telefonáty, a rozprávať sa s ľuďmi – asi moje najhoršie kvality, ak nepočítam odkladanie nákupu, kým mi v chladničke na večeru nezostane asi fľaša kečupu. Nie že by som si nemohla dovoliť asistentku. Ale nemôžem. A tá mamina mi určite pomôže. Podľa toho, ako po mne hádže vražedné pohľady keď sa ocitnem v jej blízkosti, mám pocit, že ona má pocit, že ma vydedili. Pravdepodobne sa k tomu schyľuje.

Prečo som prechádzala štádiom tínedžerského rebelovania? Prečo som nedržala hubu a krok ako Liam, alebo mamina obľúbená dcéra? Mohla som byť úplne šťastne (a s tabuľkou na čele čo hlása iróniu) zamestnaná vo firme, ktorá ani neviem, čo presne robí, ako je mama, jej vydarené deti, a pravdepodobne aj ich deti a deti ich detí.

Keď ma pravdaže mama prihlásila do baletnej školy (a pri najbližšej príležitosti jej tento argument otrieskam o hlavu, vždy ma tie dobré veci napadnú až neskôr) nemohla som poznať dôsledky. Že budem približne o pätnásť rokov s úsmevom, čo je pravý asi tak ako prsia ďalšej zákazníčky, veľmi graciózne pobehovať medzi stolmi, a snažiť sa držať nad vodou môj byt a žalúdok – tú fľašu kečupu na večeru odkladám až na stav núdze. Že budem hľadať spolubývajúceho, čo nebude masový vrah alebo šialenec. A ešte že budem emocionálne zničená po jednom vzťahu a jednom ne–vzťahu.

Ale každopádne budem rozdávať tie umelé úsmevy na všetky strany, ak nemusím byť skutočne nešťastná zaseknutá niekde v kancelárii. A radšej budem mať to tetovanie na členku, čo môže znamenať osud, ale aj názov čínskej polievky, a nech vyzerá škaredo keď zostarnem, než aby som bola stará a škaredo by vyzeralo moje vnútro, zničené potrebami a žiadosťami iných ľudí. Ten symbol bol aspoň z väčšej strany moje rozhodnutie.

Keď som konečne schopná si aspoň chvíľu oddýchnuť za pultom, prehnutá v páse a s rukami na kolenách, zvonček nad dverami zacinká. Obzriem sa po jednej z kolegýň, no nie sú v dohľade, preto pohľadom skontrolujem zákazníka, a ten nahodený umelý úsmev mi zamrzne.

Usadí sa za stolom pri okne, a ja sa tak trochu roztrasene pohnem k nemu. Než stihnem prehovoriť, pozrie na mňa a nadvihne obočie. „Finn?“
„Ahoj, Louis,“ pozdravím potichu, a prejdem si spotenou rukou po čiernych džínsoch.

„Vyzeráš... inak,“ poznamená, a ja neviem, čo mu mám odpovedať.

„Dáš si niečo?“ rozhodnem sa nakoniec, a on očami rýchlo preskenuje menu.

„Horúcu čokoládu. So šľahačkou. Veľa šľahačky. A usmiateho Harryho – to si písať nemusíš.“ Dych sa mi zasekne v hrdle, ale usmejem sa. Plasticky.

„Takže veľa šľahačky? Ešte niečo?“

Pokrúti hlavou, na tvári kyslo–zarmútený výraz, a ja sa chystám odísť, keď ma zachytí za zápästie.

„Toto by som ti asi nemal vravieť, ale... chýbaš mu, vieš?“ Roztrasene vydýchnem. Zahmkám a potiahnem si koniec vlasov, na jazyku mám slová. Nie.

„Nepoznáš náhodou niekoho, kto hľadá spolubývajúceho? A nie je ako... masový vrah?“ pýtam sa napokon, a sledujem, ako sa mu kútiky úst vytáčajú nahor.

„Myslím, že poznám niekoho presne vhodného na tú rolu.“