Spider's Web Of Lies 28.

Táto poviedka sa nakoniec úplne neplánovane zvrtla. Už vlastne ani neviem, ako to malo byť, a páči sa mi to takto, ale názov meniť je asi neskoro.:D Možno sa blížime ku koncu. Stala sa taká nešťastná náhoda, vymyslela som novú. A dve naraz písať nezvládam ako sa poznám, takže uvidíme, čo sa vyvinie. Prikláňam sa skôr k tej možnosti, že túto ukončím. Teraz sa teda pýtam vás, myslíte, že by sme sa so SWOL už mali rozlúčiť? 
enjoy♥ (aj keď osobne si myslím, že toto je jedna z horších častí.)

Možno potom tak trochu ľutujem, že som si ten náramok nenechala. Ale len trochu. Tisnem si k ústam rukáv priveľkého trička, na ktorom sa ešte stále drží jeho vôňa, no prerážajú ju cigarety. Z rohu miestnosti ku mne dolieha zvuk toho cédečka, od neho, ktoré som našla na sedadle spolujazdca. Nemôžem sa prinútiť vypnúť ho. Počúvam, veci o láske, sklamaní, a vždy nás tam nájdem, v každom jednom texte, nás dvoch. A je tam aj soundtrack z Hriešneho tanca, tá čo hrala vtedy pri bowlingu, a v telocvični. Posledná bola paradoxne aj tá, ktorú som si vybrala na skúšky. Asi mi to pomohlo.

A keď to cédečko leží doškriabané na palubovke; od toho, ako som ho pchala do každého prehrávača, konečne priznávam porážku. Všetky texty však už viem naspamäť.

Tri mesiace. Keď tu už zrazu nebol, uvedomila som si, ako veľmi ho potrebujem. Po každej slovnej prestrelke s mamou, a aj fyzickej so Zaynom. Som taká hlúpa. Preto sa vzdávam.

S prudkým nádychom dvíham ťažkú obálku, a otváram dvere na aute; psychicky sa pripravujem na vstup do odstrašujúcej budovy.

Keď stojím pred jej stolom, ruky sa mi trasú od očakávania, a povie mi, nech si posadím. Obe prehovoríme naraz: „Premýšľala som.“ 

Skloním hlavu a zovriem obálku ešte pevnejšie. „Prepáč, mama. O čom si premýšľala?“

„Už ti prišlo niečo z tej školy?“ vypľuje to slovo akoby sa jej hnusilo, a uprene sa na mňa zahľadí.

„Vlastne...“

„Nie, nepokračuj. Takže premýšľala som, a už neviem, ako ti to dať do tej tvrdej hlavy, ale Finley, utrácať peniaze za niečo, čo sa mi nikdy nevráti, pretože tá škola nemá budúcnosť, mi nepríde ako vhodná investícia.“

Nadýchnem sa. „Takže teraz čo? Odmietneš mi ju zaplatiť?“

„Prosím ťa, aj tak ťa neprijali. Teraz je to v podstate jedno. Nepotrebuješ moje financie.“

„A prečo si mi potom poslala tie peniaze pred Vianocami?“ Som na nohách, a zvieram predok jej stola.

„Aké peniaze?“ pýta sa pokojne. „Finley Maria, ja som ti žiadne peniaze neposielala, dostala si odo mňa len tie, čo Liam.“ Snažím sa zistiť, či mi klame, ale nemá na to dôvod. Nemá tik v oku, ako som registrovala za tie roky, preto prižmúrim oči.

Šok. Zmätenosť. Hnev. Och ten...

„Ak by ťa to zaujímalo, prijali ma. Ale teraz na tom už aj tak nezáleží, však?“ poviem so sileným úsmevom, a nechám nech sa obálka s adresou školy šúcha po stole až k nej. Potom vyletím z jej kancelárie, šprintom, smerom k autu.

Druhá odstrašujúca budova za jeden deň, to je asi rekord. Zayn sa ležérne opiera o kraj stola, s telefónom priloženým pri uchu, a strhne sa, keď za sebou zatresnem dvere.

„Myslíš si, že to je žart?“ poviem, a niečo v mojom hlase ho prinúti zložiť. Pohne sa smerom ku mne a ja zdvihnem ruku.

„Nestačilo, že si mi zbytočne kúpil toto,“ priložím ruky na náhrdelník, a potom sa natiahnem dozadu, a snažím sa ho rozopnúť. V momente stojí za mnou, omotá mi prsty okolo zápästí a stiahne mi ich dolu k bokom, hoci sa snažím vytrhnúť.

„O čom to hovoríš láska?“ pritlačí mi pery zozadu na krk, a ja myknem hlavou, dúfam, že som mu vrazila aspoň do nosa. Otočí si ma k sebe, a nadvihne obočie.

„Nepotrebujem tvoje peniaze!“ Vtedy mu to asi konečne dôjde, a opatrne ma pustí, potom odstúpi.

„Ale prosím ťa....“

„Nie som žiadna charita!“ zvresknem, a v momente som na zemi. Bolesť ma omráči, a ja si priložím ruku na tvár, tam kde posledná modrina zmizla len nedávno. Dvere na jeho kancelárii sa otvárajú, a ja vzhliadam na tvár vo dverách. Známu tvár, tú ktorej som povedala, že už ďalšiu takú scénu neuvidí. A teraz sa mu naskytuje pohľad na Zayna s ešte stále zdvihnutou rukou a mňa na zemi.

„Toto keby videl Harry...“ unikne Louisovi z pier, možno neúmyselne, ale Zayn to počuje aj tak.

„Keby to videl kto?!“ Za vlasy ma ťahá hore, tie slzy čo sa mi vždy podarilo zadržať mi stekajú po lícach, a opakujem Zaynovo meno. Louis spraví neistý krok smerom k nám, a Zaynovi pohľad zabehne smerom k nemu, na čo ma púšťa. Zveziem sa na zem, stále vyľakaná a v šoku; Zayn zatiaľ dáva Louisovi veľmi jasne najavo, že keby o tom cekne, prácu si neudrží príliš dlho. Nakoniec sa otáča ku mne.

„Tak tu sme skončili, moja zlatá.“

Dôležitá otázka: Keby s Maruš spravíme niekedy zajtra alebo v sobotu twitcam, pozerali by ste to niekto?? Stačí mi napísať že áno alebo nie do komentáru, ja už budem vedieť.:D Potom by som sem hodila link aj presný čas.:) Ďakujem za odpoveď.♥