Spider's Web Of Lies 29.

Ospravedlňujem sa. Za tých 19 dní (čo bolo v skutočnosti len 12, ale Maruš stále nevie matiku), a za flákanie, a za neustále premýšľanie, čo by som mala prestať robiť, lebo ma napadajú nebezpečné veci. Ohľadom blogu. Okej. A ešte za to, že nič nestíham.
Je to krátke (a vážne som to potiahla až na dvadsaťdevinu?), a pravdepodobne dosť blbé. A ešte pravdepodobne predposledné, hups?:D enjoy♥

„Myslíš, že si sa rozhodla zle?“

Nechápavý pohľad mojej kamošky ma mätie ešte viac, ako situácia v ktorej som sa ocitla. Jedinú výhovorku pre moje správanie som horko-ťažko vydolovala, keď som si všimla kyslo sa ksichtiaceho smajlíka, ktorého používam na dni, kedy mi má prisť menzes. Svietil tam v kalendári jeden deň od tohto.

Bol by to dobrý nápad, tváriť sa pred Ruby, že plačem pretože mám zajtra dostať krámy. Aj keď by mi na to asi neskočila.

„Pamätáš ako som ti rozprávala tú príhodu, keď ma zobral boxovať?“

Prikývne, čo je pre mňa signál pokračovania a tak si s povzdychom poutieram mokré líca, aby som pripravila lepšiu pôdu ďalším slzám a trhavo sa nadýchnem. „Keď som sa napokon žuchla na zadok, čo bola boľavá záležitosť, podal mi ruku. Nerehotal sa, ani nežiadal aby som si poradila, aj keď to prvé som od neho čakala. Proste mi podal ruku.“

Na Ruby vidím, že vôbec nechápe, čo sa jej tu snažím vysvetliť. „No a? Ľudia si podávajú ruky celý život. Síce si najprv podrážajú nohy, a až potom podávajú tie ruky, ale to je teraz nepodstatné.“

Nebadane sa zasmejem nad jej uvažovaním a potom plačem ešte s väčšou intenzitou, keď si spomeniem.

„Zayn mi nikdy nepodal ruku. Nikdy to nespravil a nikdy by sa neunúval. Keď... keď ma udrel, tiež mi nepomohol, len si zmizol vziať pohár vody a to som si myslela, že mi praskne hlava.“

Svitne jej. „Prirovnávaš to k životu?“

„Nemôžem si pomôcť.“

Zízam na jarné rolky topiace sa v omáčke, chuť na jedlo kompletne stratená. „Myslíš, že by potrebovali čašníčku?“ Pichám do jedla paličkami a kompletne mením tému, keďže aj na tú som už stratila chuť, a namiesto toho sa púšťam do existenčnej krízy, ktorá je na rebríčku ťažkých priorít v živote tretia, hneď po probléme s mamou, a probléme... s nimi.

„Kde? Chceš robiť čašníčku?“ Ruby je znovu nechápavá, no chytá sa zmenenej témy, ja si zotieram slzy opakom ruky, a potom kývnem ku krabiciam s take–outom. „Finn, v tej reštaurácii som v živote nevidela jedného čašníka inej než ázijskej národnosti. A vážne si nemyslím, že s tvojou koordináciou medzi okom a ostatným zvyškom tela dokážeš roznášať taniere. Pohár, možno. Potrebuješ prácu?“

To sa mi zdá ako celkom dobrý argument, a premýšľam nad návštevou kaviarne oproti mojej budove, zatiaľ čo objasňujem Ruby, že finančný prístup bude po poslednom rozhovore s mamou asi všeobecne odseknutý. A prijatie na školu permanentne uskladnené v spodnom šuplíku. Potom si spomeniem, že kaviareň nie je najlepší nápad, keďže Starbucks, posledná práca, mi vydržala rekordný mesiac. Snažím sa prísť na iné kompetencie, ktoré mám bez vysokej školy, okrem tancu, a je mi ešte horšie, než vtedy. Keď som sa ako vyhlásený samostatný človek snažila uživiť, a prísť na to, čo robiť so životom. Prvá práca (kontrolovanie lístkov pri vstupe do múzea) skončila fiaskom po tom, čo som po týždni dala výpoveď akonáhle mi šéf povedal, že lístky trhám „neprofesionálne“. Mohla by som sa ísť pozrieť, či by ma nevzali naspäť. Dám si na to vystaviť papiere. Finny, trhač lístkov.

S povzdychom vzdám snahu o jedenie, a aj premýšľanie, načo Ruby nasleduje s iným vzdychom. Takým zničujúco melancholickým, ako vie len ona, a vyjadrí ním tisíc iných vecí, na ktoré ja nikdy neprídem. Pretože nie som dobrá kamoška. Pretože sa nikdy nespýtam.

A keby nie som stratená v sebaľútosti, tak si to priznám, že všetky tie veci som spravila len kvôli sebe, a obrátilo sa to proti mne. Ale to už Harrymu nebudem môcť povedať. Ani Zaynovi.

Možno Ruby to vie. S tým jej povzdychom sa mi to možno snažila naznačiť. A ja na to možno raz prídem.