štvrtok, 29. mája 2014

Until We Bleed 11.

Nestíham ani žiť.


Vzďaľujúce svetlá na mňa žmurkajú a ja žmurkám naspäť, lenivo. Popol letí von roztvoreným oknom, hoci mi to zakazuje, pretože cigaretový smrad sa drží na sedadlách.
On je za volantom, a neviem kam ideme, kde skončíme, pamätám si len ako som vravela, že chcem ísť preč, preč, preč, spolu, niekam.
A krajina je tak trochu rozmazaná, keď sledujem mihajúce sa hviezdy, lebo tie svetlá sú už za nami. Na chvíľu vnímam slová ďalšej nezmyselnej indie skupiny, ktoré dominujú v Harryho playliste, a čakám, kým sa dostaneme k jeho vlastnej pesničke, pretože sebecké popstar radi počúvajú sami seba na ceste autom. Chystám sa skriviť pery a povedať nejakú sarkastickú poznámku, potom spievať zlé slová a vytočiť ho. Len preto, že môžem.
Hviezdy po chvíli začnú byť rovnaké, a preto sa otočím k nemu, sledujem, ako si zahryzne do spodnej pery a dlhými prstami zovrie prevodovku. Zaspím pri pohľade na modré svetlo, čo hádže tiene na jeho odhalené kľúčne kosti a vrcholy tetovaní.
S trhnutím sa preberiem až keď už stojíme niekde uprostred ničoty, na opustenom parkovisku. Indie kapela hrá ďalšiu nadrogovanú pesničku, a Harry si sklápa sedačku do pohodlnejšej polohy.
„Kde sme?“ šepnem do tmy, a on mykne plecom, potom sa natiahne, aby upravil sedadlo aj mne.
„Niekde. Mala si v mysli konkrétnu destináciu? Lebo môžeme, vieš... ísť tam. Aj teraz.“
Neodpovedám, len sa na neho dívam, a on potom drží v ruke nejakú fľašku a ponúka mi ju. Neisto zovriem prsty okolo úzkeho hrdla, ale nenapijem sa, pretože mi vôňa alkoholu prekrúti žalúdok.
„Prečo spolu vždy spíme len keď sme napití alebo sfajčení?“ pýtam sa, s pohľadom upretým na strop auta, lebo sa na neho nechcem pozrieť a nechať, nech preruší niť mojich myšlienok.
„Neviem. Vždy pod vplyvom som nadržaný. A ako vieš, že by sme sa teraz spolu vyspali?“
„Harry. To jasne vyplýva zo situácie. A máš dvadsať. Ty si nadržaný stále,“ pripomeniem mu, rázne skladám fľašku na zem a vyzúvam si topánky, „poďme to otestovať.“ Preleziem za ním, a nechávam na mojom sedadle aj tričko. S istým cieľom pohnem panvou, a on si silno hryzie do pery a zakláňa hlavu o opierku.
„Môžem ťa pobozkať?“
„Odkedy si ty pýtaš povolenie, hviezdička?“
„Odkedy chceme mať sex bez omamných látok.“
A hej, možno nemám zahmlenú myseľ, no všetky tvary sa v tme zdajú rozmazané na okrajoch, a je to iné. Iné, keď si zabáram ruky do hustých kučier tak, aby som mu ich odhrnula z čela, a iné, keď vdychujem vôňu držiacu sa na jeho krku. Aj keď cítim jeho dotyky, a keď sa nám stretávajú pery. Lebo bozky bez sexu nepraktizujeme a sex za triezva tiež nie. Teda, okrem toho jediného razu na záhrade, ktorý sme však už viac nespomenuli.
Znovu sa obtriem o predok jeho tesných nohavíc, a vážne, ako sa v tom môže hýbať? Nebolí to? Na chvíľu sa odtrhnem od jeho úst, aby som sa ho to spýtala. „No teraz hej,“ povie potichu, a ja nemôžem tak celkom zakryť úsmev oproti jeho perám.
„Inak, už viem prečo nemôžeme spolu spať za triezva. Ty mávaš poriadny slovník, Styles, a ja zase menej rozprávam.“
„Čo chceš, aby som ti povedal, huh?“ pýta sa, zatiaľ čo mi rozopína podprsenku a rukami zachádza za okraj džínsov, „že ťa pretiahnem tak, že nebudeš môcť pracovať ešte týždeň?“
„Och, Bože. Radšej by sme mali byť obaja ticho,“ smejem sa do jeho kľúčnej kosti, a potom mu vyzliekam tričko.
Preleziem na vlastnú stranu, aby sme sa obaja mohli dostať z džínsov. Naspäť v jeho náručí mi je horúco, preto naslepo otváram okno, a nechám, nech nás oboch ovalí chladný večerný vzduch s náznakom borovicového ihličia a sviežosti.
Jeho ruky, pery, všade, a mne to lezie pod kožu, vychádza na povrch vo forme potu a lapania po dychu. Je to iné, ja na vrchu, on podo mnou a tento jediný raz ma necháva prevziať kontrolu. A takto vydržíme dlhšie, zmysly nemám otupené ničím iným len jeho blízkosťou.
Výdychy medzi našimi perami sa zmenia na mená, šepkané a pritom až príliš hlasné v tichu a zvláštnej pokojnosti okolia. A potom je to len on, jeho telo, trenie o pokožku a zdieľanie teploty a potu. Vedela by som si na to zvyknúť.
Sme tam dlho. Až pokiaľ sa nezačne rozvidnievať, hukot blízkej diaľnice v pozadí ma vytrháva z polospánku a ja sa potrebujem dostať von. Sledujem, ako zvláštne obloha bledne a chytá nádych ružovej. Vzduch je svieži, vonia úplne čerstvo, len tak ako to cítiť po prebdenej noci. Zatínam zuby, odolávam triaške a šúcham si oči, pokiaľ si nie som istá, že mám riasenku rozmazanú všade naokolo. Obzriem sa na Harryho a v záchvate spontánnosti, alebo to je možno tým zvláštnym ránom po ešte zvláštnejšej noci, otvorím dvere na jeho stranne, vleziem na neho a skrútim sa mu na hrudi. Na chvíľu precitne a potom omotá ruky okolo mňa. Sme preč, ďaleko od mätúcich svetiel veľkomesta. A možno je to tak lepšie.  

2 komentáre:

  1. Uf.Tá atmosférá, ktorá je z toho citiť je neskutočná. Tie pocity čo opisuješ úplne vystihuješ slovami :) Pokožke keď to čítam tak sa cítim ako Vv siedmom nebi ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ach :3 Toto je ako moja droga :) Ja ťa zbožňujem, vážne :3 A tá pesnička k tomu, no úžas :) Skláňam sa pred Tebou a Tvojim talentom ;)
    Love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť