utorok 18. februára 2014

Until We Bleed 01.

A tak sa v tento slnečný večer po dvoch týždňoch absencie ozývam, lebo prečo nie?? 
Potrebujem akúsi spisovateľskú pauzu, existuje to? Že si utriedim myšlienky, lebo toto asi nebolo dostatok. 
Takže stanovím hrubú koncepciu rozvrhu pre novú poviedku - dajme tomu pridám každý týždeň vo štvrtok jednu časť; ak sa to rozbehne, zmením to. To bude asi lepšie než keby ste mali čakať.. na vzduch.:D 
Len dúfam, že ste na mňa ešte nezanevreli. A ešte, že sa vám táto poviedka bude páčiť, keďže si asi všimnete, že je zatiaľ písaná trochu inak. Enjoy♥



A možno, keď sa za mnou zatvárajú tie doškriabané dvere, cítim sa najviac sama. Nie vtedy, keď som ušla za veľkým snom do veľkého mesta, tá šťastná farebná bublina praskla, a mne nezostalo nič iné, než odlepovať zo seba kúsky žuvačky. Namiesto toho ma ešte viac zaobalili do čiernej, tmavšej než decht, plnej smogu a zmenili ma. Každý deň žuvám tú istú príchuť, a nie je ťažké si zvyknúť. Keď je horkosť jediné čo vás obklopuje.
Ako keď som uprostred davu, a chcem sa na niekoho otočiť, niečo mu povedať, a on konverzuje s inými. Snažím sa získať si pozornosť, a napriek tomu, že sa cítim absolútne odhalená, som zároveň aj neviditeľná. Pretože hranica neviditeľnosti sa nemeria počtom oblečenia. Ale moje cigarety a strecha nad hlavou áno.
A keď mi tú poslednú z krabičky, čerstvo zapálenú, bledé ruky vytrhli z pomedzi pier, uvedomila som si, že som predsa len mala zostať oblečená.
„Neopováž sa fajčiť, keď je tu Tim!“ Ten hlas ma prebral, možno nie úplne, ale konečne si uvedomujem, že sa to všetko netočí len okolo mňa. Zabudla som. Zabudla som, že pravidlo nestarať sa sa neaplikuje na všetky stránky života.
Tak možno, keď ma kamoška, čo sa ani nedá nazvať kamoškou, pretože ma z bytu, kde som mohla zostať iba z ľútosti, vykopla bez veľkej scény, iba s fackou a pošľapanou cigaretou, cítim sa najviac sama. Lebo ma už jej malý syn Timmy neobjíme, a nepovie mi „mami“, ako občas, keď som s ním sama. A už ho nebudem počuť nazývať ju „Lucy“, lebo sa cíti príliš stará, keď jej povie mama. Lebo mi dala jasne najavo, že po treťom nezaplatenom nájomnom tam už nie som vítaná.
Nie že by byt v polorozpadnutej budove, kde by sa naozaj byty prenajímať nemali pokiaľ nechcete byť bodnutý uprostred dňa, bol luxus. Ale vždy lepšie ako pár dní bez spánku, alebo škatuľa v jednej z tých horší častí mesta. Bola som vďačná aj za rozťahovací gauč. Nie dosť.
S cestovnou taškou to zaparkujem v zašitej kaviarni, kde čierna káva chutí ako popol, a hoci by som nemala, o môj zdravý životný štýl sa už nikto nestará. A z jedného jedla denne sa predsa nepriberá.
Telo sa automaticky natočí za závanom cigaretového dymu a snažím sa ho absorbovať každým pórom, zatiaľ čo plesnem pokrčenú bankovku a pár mincí na pult a pomaly sa pohnem k dverám. Prepočítavam drobné, čo mám ešte vo vrecku džínsov, a potom kontrolujem zrolované bankovky stiahnuté gumičkou na spodu tašky.
Viac neváham. Možno niekto, komu nešla matika na základke si povie, že sa zaangažuje do toho najstaršieho remesla, ale tak celkom sa číslam nevyhne. My totiž potrebujeme veľa, veľa počítať. Aj keď len na prstoch.
Keď podávam predavačovi v stánku peniaze na dva balíky cigariet, trasú sa mi ruky. Pýtam si aj zápalky, a ten pokoj, čo som cítila chvíľku v zapadnutej kaviarni s popolovou kávou sa zo mňa vyparuje.
Tie kroky v teniskách sú vždy istejšie než v rozkývaných podpätkoch. Ale život v rozkývaných podpätkoch je istejší než v deravých teniskách. To ma naučila jedna z tých odsudzujúcich dám, ktorá následne zavesila podpätok na klinec a vhupla do tenisiek. Som si istá, že by som na tom prišla sama, len čo by som sa preniesla cez prvotné ohromenie. Teraz môžem aj ja rozdávať múdrosti generácii, čo ma vystrieda.
Že život je v tej celej svojej podstate dosť na piču. A my sme tiež, v podstate. Lenže väčšina ľudí si to neuvedomuje, a pokúša sa to potláčať, až pokým presvedčia sami seba, že ten systém funguje úplne inak. Žijeme sami, a aj sami zomrieme.
Pokiaľ som sa ocitla tu, aj ja som zasvätila svoju existenciu hľadaniu presvedčenia o opaku. Nakoniec som prišla na to, že šťastní môžete byť aj keď je váš život na piču a žijete ho sami. Aj keď iba polovične. 

A inak, asi by som mala pridať nejaké varovania?? Na začiatok, že budú nadávky, sex, alkohol, drogy?? Má sa to robiť?.:D Milé Bravíčko, poraď bezmocnej blogerke, čo prvýkrát píše takúto poviedku.:D ♥

8 komentárov:

  1. ...pokojne píš, ako ti zobák narástol a vypľuj z neho všetko, čo ti doň slina prinesie. Sú v zobákoch sliny ?
    PS : Prečo je v texte zrazu toľko chýb? Aj pravopisných, aj lexikálnych, aj ...tak viac, ako býva zvykom...:-D
    PS 2 : ...nijaké varovania! To sa už nerobí ani v anotáciách!
    PS 3 : Prečo si stále bahníš v stratených existenciách a navrávaš nám, že ideš písať o niečom úúúplne inom ?! :-D :-D :-D
    PS : HD... :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Je to úžasné :3
    Nadávky, drogy, atď....nikomu vádit nebudú :)
    Len pokračuj :3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja osobne si myslim že nadávku, sex a drogy nie je nic zle :) a ak tu aj sú čitatelky pod 13- nie je to taky problem, pretože dnešná generacia je skazenejšia ako ta naša/moja? Ak to tak smiem povedat... :)
    Čo sa tejto poviedky týla..nevadí mi vôbec tento štýl, veď mne sa takýto štýl páči a s prvou časťou som nadmieru spokojná :3
    A.... zdá sa mi to alebo sa nejako k takémuto duhu poviedky dostavaš tak trocha vedlajšou cestičkou dávno? :)
    Veď predsa SWOL..motorkár a drzí Harry Styles? :)
    Len tak ďalej dievča mne sa tento smer páči, aj keď od teba prečítam všecko :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Katarina! Štveš ma...znovu!
    Ako je možné, že môžeš vyprodukovať niečo tak super? To nie je zazlievanie, ja len, že ma stále dokážeš viac a viac prekvapovať :)
    Ndávky, sex a drogy podľa mňa bude najmenšie zlo, pretože táto generácia je tak skazená (ako osôbka nado mnou spomenula) že im to už vôbec nebude vadiť :) Ňah, hrozne sa teším, pretože hoci v prvej časti nebolo veľa rozhovorov, bola tam hromada tých myšlienok ktoré zo mňa urobili len uááááá :) Teším sa love ♥ xx

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Jej myšlienky mi zamotali hlavu a predsa o to ide! Aby som premýšľala a premýšľa a sakra premýšľala. Páči sa mi to *-* Štýl písania mi príde záhadný a musíš vedieť čítať medzi riadkami, nie? Teším sa veľmi. xx

    OdpovedaťOdstrániť
  6. No konečne som sa dostala k tomu, aby som si to prečítala.
    A asi som to radšej ani nemala robiť, lebo toto je...drsné. Také super drsné, lebo áno, premýšľam nad tým, ako je to hrozné, a že život je v podstate na piču, ale potom si uvedomím, že je to super, lebo si ma donútila to vôbec urobiť. Chápeš. Popletená som a dvakrát som si to čítala a už teraz viem, že to budem zbožňovať, lebo takýchto nápadov je tu veľa, ale ešte som si nevšimla žiaden, čo by so mnou niečo urobil. Tak do teba vkladám svoje nádeje, ale môžem si rovno podať aj tiket, lebo viem, že ty nesklameš, ha. :D Budem na tebe zarábať a nebude mi to vadiť.
    Len tak dumám nad spôsobom, akým sa do toho zapletie Harold. A prečo je on vždy ten, čo zachraňuje stratené existencie. Hm. Možno keď sa zo mňa stane štetka alebo skrachovaná tanečníčka, príde mi dodrbať život ešte viac. :D
    Pardon, že som sa trošku rozpísala, a ešte aj tak neslušne, ale budem sa hrať, že som poviedka. Som počula, že je to normálne.
    Teším sa. x

    OdpovedaťOdstrániť