streda 24. júla 2013

Life Goes On 35.

Krásne dve strany vo worde, konečne:) Nič sa tam nedeje, proste sa to... deje. Ale mám už 35. častí. Mala by som byť hrdá?:D 
inak toto mi robíte naschvál?! Liam, Louis, Zayn majú všetci 4 hlasy?!:D a Styles opäť vedie, aké prekvapivé-.-
enjoy♥

„Roob!“ Nezvyčajne plnou nemocničnou chodbou sa ozval Louisianin tichý výkrik, keď sa odo mňa, čo som mal plné ruky tašiek rozbehla tak, že som ju nestihol zastaviť. Toto by nemala robiť, ešte nie. Vlastne by som od nej ani nečakal, že bude mať silu utekať, aj keď to vyzeralo, ako keď beží slimák s kofeínom v krvi, či kričať. Kričať meno Rob. Nevedel som ani ako sa mám cítiť, či čo si myslieť keď sa to zomlelo tak rýchlo, i keď som postrehol jej pohľad, ako by sa jej zahmlilo pred očami, či videla prízrak. A pravdupovediac, asi ho aj videla.
...
„Robert!“ V očiach som v okamihu pocítila príval sĺz, ktoré ma zaskočili. Rozbehla som sa, neuvedomujúc si svoje činy. Väčšinou to tak bolo, že som konala ešte pred tým, ako som myslela. Bežala som síce pomaly a veľmi neisto, dokonca som matne vnímala bolesť, niekde tam v boku, ako keď ťa niekto pichá zapnutým perom, no tiež som vedela, že sa musím presvedčiť. Tenké šedé papuče s otvorenou špičkou a malými srdiečkami hlasno plieskali o podlahu, a ľudia, čo stáli okolo sa dívali. A tak som to ubrzdila.
On sa tváril prekvapene, široký úsmev, ktorý som nevidela poriadne dlho ma hrial na duši. Oči mu zasvietili, tak naozaj, ako Kyblíkovi v Snehulienke, keď si do očných jamôk napchal diamanty. Buď sa deje zázrak, alebo snívam, alebo som v nebi... tom onkologickom, o ktorom človek vie, že si v ňom nájde množstvo kamarátov, ktorých kedysi poznal, lebo si s nimi písal úlohy od sestričiek, ktoré ich vyučovali.
Ak teda na to mali silu, písať... či počúvať. Rob bol jedným z nich, líšil sa len toľkou pozitívnou energiou, že ňou neraz nakazil celé oddelenie. Jeho úsmevy hriali studené, biele steny nemocnice. A tento obľúbený chlapec, s ktorým sa vo Viktóriinej nemocnici stretli nespočetné množstvo krát, si navonok tichú Anu vybral za najlepšiu kamošku, vtedy.
Boli sme takí nekorunovaní králi nemocničných chodieb, po ktorých sa občas šmýkavali v bielych ponožkách, ktoré potom už nik nevypral. A vraj sú nemocnice dokonalo sterilné, pch. Boli by sme sa šmýkali do nemoty, no mohli sme iba, keď na to mali energiu, po ťažkých chemoškách, z ktorých sme aj dávili, a v službe milé sestričky. Alebo tie staré, ktoré spali, aj keď nespali.
Ibaže keď som svojho najlepšieho kamaráta Roba, ktorý mi na izbu potajomky nosil zakázané sladkosti, keď bolo najhoršie, videla naposledy, myslela som si, že už ho neuvidím nikdy. Až v tom onkologickom nebi. Kostnú dreň do nemocnice totiž nenosili na počkanie.
„Si to ty?!“ Prikrčil sa, silno ma chytil, ruky obmotané okolo môjho chrbta, zdvihol ma do vzduchu. Ja som mu tie moje položila okolo krku a pevne ho zovrela, zatiaľ čo mi z jednej nohy odpadla papuča.
„Ah, opatrne. Toto ma ešte bolí,“ sykla som potichu. Položil ma dolu a rýchlo som si šľapku našuchla späť na chodidlo, potom pozrela hore naňho. Vysilene som sa usmiala, on sa ospravedlnil. Pohladila som ho po líci, že či je skutočný. Predsa len ma tu dopovali silnými liekmi. Moja studená ruka ostro kontrastovala s horúcou pokožkou na jeho líci, a on ma za ňu chytil, pošúchal ju medzi svojimi veľkými dlaňami. Pri všetkých som si pripadala ako dieťa.
„Moja malá kamoška Ana. Ako to, že si tu? Neodchádzala si vtedy z nemocnice vyliečená?“ Znova ma objal. Je to už toľko rokov, ani sa to nezdá. Obaja sme vyrástli, on dokonca aj pribral, mal nejaké tie svaly a zdravšiu farbu. Ani jeho holá hlava neprezrádzala, že by niekedy mohol mať leukémiu. Vlastne vyzeral úplne úžasne. V očiach sa mu zrkadlilo to svetlo, čo som tam videla, keď sme sa kedysi rozprávali o našej vysnívanej budúcnosti. O plánoch, ktoré sme dúfali, že sa uskutočnia. A v jeho prípade to vyzeralo, že mu všetko vyjde.
„Si taká pekná.“ Chytil ma za obe zápästia, a ja som sa s naozaj veľmi veľkým úsmevom vykrúcala. Možno som nevyzerala najlepšie. V mojich veľkých teplákoch, ktoré mi viseli z bokov a musela som ich mať silno zaviazané šnúrkou, a Niallovej mikine, čo mi prehodil okolo pliec, keď som sa znovu začala triasť. Ale cítila som sa fajn. Pod jeho skúmavým pohľadom sa mi do tváre nahrnula farba. Líca červenšie než gélové nechty najhoršej zdravotnej sestry, ktorú som tu za tie tri týždne stretla.
„Ale áno, len potom svet začal byť až príliš gombička a tak prišla pod pásovka. Doslovne.“ Pri tých slovách som opäť skrčila čelo, dlaň stláčajúca ľavý bok. Ustarane sa na mňa pozrel. Vedel. „ A čo ty? Kde sa tu v Paríži berieš?“
„Je to vlastne veľmi dlhý príbeh, ktorý by som ti niekedy veľmi rád porozprával. Pri ríbezľovom džúse, možno?“ navrhol, a zdvihol obočie, jamka v ľavom líci výraznejšia, než kedykoľvek predtým. Podvedome som si oblizla pery. Mňam.
„Pamätáš si to!“ To nás spájalo najviac. Krabičky so sladko–kyslým fialovým pokušením, čo nechávali pery a zuby zafarbené na červeno. Keď sme sedeli na okraji postele s rozhádzanými návlečkami, krátke nohy sa hompáľali hore dolu, a my sme sŕkali tie džúse, potom sa na seba vyškierali farebnými ústami.
Potom sme si povedali, že si toho musíme povedať strašne veľa, a že nám to musí vyjsť, inak bude Rob plakať, načo sme sa zasmiali. Nespomínam si však  ani na jeden okamih, keď som ho videla plakať. Vedela som, podľa červených očí a mokrých líc a vlhkých vankúšov, ale predo mnou mu neunikla ani slza. Snažil sa byť silný.
On mi na ruku napísal telefónne číslo, akoby sme boli pubertiaci a ja som sľúbila, že ho prezvoním, kým sa to číslo zmyje. V inakšom prípade si ani neumyjem ruky. Veľa som sa pri ňom usmievala. Za ten čas, čo som sa tu celá utrápená strávila, to bola ta najeuforickejšia, najlepšia a najmilšia vec, aká sa mi stala. Bola som taká rada.
„Kým odídeš, niekoho ti predstavím.“ Celkom som zabudla, že tam Niall stojí a čaká na mňa. Ups. Asi to bolo trošku hlúpe. Chopila som Roba za ruku.
„Poď. Toto je Niall, môj...“ zaváhala som, „veľmi blízky kamarát. Niall, toto je Robert, dlhoročný onkologický parťák.“ Bolo to také typické predstavovanie, zdvorilé frázy, podané ruky, nejaké úsmevy. Potom sa Rob pozrel na hodinky.
„Zavolaj mi! Vieš čo inak bude. A Niall, teba som veľmi rád spoznal, ale ja musím ísť za Simonetou, návštevné hodiny už nie sú dlho a ja som jej sľúbil, že prídem.“
„Priateľka?“
„Tak troška. Teraz jej nie je najlepšie.“ Smutne roztiahol pery a zakýval nám. Zvrtol sa a odišiel.
...
Keď Robert odišiel, ten môj predstieraný úsmev sa mi vytratil z tváre. Pozrel som dolu, na Aninu malú figúru, ktorá mi zvierala rameno a s očakávaním na mňa hľadela. Znovu som vykrivil pery, nemohol som sa prinútiť k takému úprimnému úsmevu. Na čele sa jej vytvorila malá vráska a ja som po nej prešiel prstom, akoby mohla zmiznúť. Očami sa ma potichu pýtala, či som v poriadku. Chcel som záporne pokývať hlavou.
Videl som, aká bola Ana šťastná. Nevedel som, kedy sa naposledy tak usmievala. A to ma prinútilo premýšľať nad mojím sľubom. Vraj ju rozosmejem každý deň.
V skutočnosti to bolo neskutočne ťažké dodržať. Mal som pocit, akoby sa mi strácala. Ako také mokré mydlo, ktoré ti každú chvíľu môže vykĺznuť a s dunením dopadnúť na dno umývadla. Akoby sa každú chvíľu mohla vypariť, vyšmyknúť sa mi zo zovretia, čo stále viac a viac povoľuje. A potom mi zostane prázdnota.
Všetko je pominuteľné. Aj to mydlo sa raz vyšúcha, zmyje a zostanú ti len tie malé polámané kúsky, ktoré už nikto nepoužíva. Zoschnú na dne koša. Otvoríš novú krabičku, s novou vôňou a farbou. A možno zostaneš pri tej istej značke. Ale vieš, že už žiadne nebude ako to predtým.

5 komentárov:

  1. Oh moj boze!!! Uzasna cast....:3 prosim dalsiu...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jéj krásny narodeninový darček som dostala, ďakujem ! Úplne úžasná časť, dokonalá !!! Milujem túto poviedku, milujem Anu a Nialla ! ... Danka :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. je to nádherné :-) teším sa na ďalšiu

    OdpovedaťOdstrániť
  4. dokonalé :O :) krááásne :) uuuužasné :) rýchlo dalšiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Oh, Ježiši, chvalabohu, že mám konečne čas. Lebo lepšie sa využiť ani nedal. Dokonalá časť. Viac ti nemám čo povedať.
    Možno len že milujem tie také historky, ktoré, čím viac sú originálnejšie, tým lepšie. A tieto boli. No a Rob? Rob musí byť úžasný, určite niekto ako on aj existuje, takže nestrácajme nádej. :DD ^^
    Any je mi ľúto. Strašne. Lebo ten fakt, že toto všetko sa skutočne deje, je viac ako ubíjajúci a...ja mám potom depresie. :(
    No a Niall? Mám pocit, že žiarli, ale to je normálne, lebo ju miluje. Och. :3 Už len aby sa to dobre skončilo. Vrámci možností.
    (Prosím.)
    Mydlo bolo skvelé. ♥
    *Aďka* xx

    OdpovedaťOdstrániť